Pol roka v Srbsku ubehlo ako voda a musím uznať, že späť na Slovensko sa mi vracalo len veľmi ťažko. Počas vyslania som časť svojho času trávila v kancelárii a časť podporou projektov v teréne. Naše projekty boli zamerané na pomoc ľuďom bez domova a Rómov.

 

Dobrovoľníčka Dominique pôsobila v organizácii ADRA Srbsko.

 

Drumodom, najznámejší projekt ADRA Srbsko

Ako ste sa mohli dočítať už v predchádzajúcom článku, ADRA Srbsko už niekoľko rokov implementuje projekt Drumodom, v rámci ktorého pomáha ľuďom bez domova. Tu im poskytuje zdravotnú starostlivosť, hygienické služby -sprchy a pranie, psychosociálnu pomoc a legálne poradenstvo. Keďže je pracovisko umiestnené na ulici, záujem o jeho služby je menší počas zimných mesiacov, a zvyšuje sa s príchodom jari. Vtedy je najväčší záujem najmä o sprchy. Sprchovať sa dá priamo v autobuse; bol totiž práve na tento účel upravený. Viete si však asi predstaviť, že len málokto túži po horúcej sprche a následnom návrate na studené ulice…

 

Autobus pomoci býva pristavený pod Brankovým mostom trikrát týždenne, a to medzi 9:00 až 13:00. Cez predné dvere sa ľudia bez domova dostanú k lekárom, cez zadné zasa do spŕch. (zdroj: ADRA Srbsko)

 

Kto sa vlastne považuje za človeka bez domova?

Obyčajne si pri pojme človek bez domova predstavíme niekoho, kto prespáva na lavičkách v parkoch, pod mostom alebo na iných verejných priestranstvách. Táto skupina však paradoxne tvorí iba malú časť. Medzi ľudí bez domova sa radia aj tí, ktorí síce neprespávajú na ulici, no nemajú stály, pravidelný a dlhodobý prístup k prístrešiu, alebo prespávajú na miestach, ktoré na to nie sú určené. Do tejto skupiny patria ľudia, ktorí využívajú útulne, služby prechodného bývania, záhradné chatky alebo opustené budovy. Ďalšou skupinou sú ľudia, ktorí síce domov majú, no ten nespĺňa základné požiadavky obytného zariadenia. Medzi takéto patria rôzne svojpomocne postavené chatrče bez pripojenia na elektrinu či vodu. Ak by sme túto definíciu brali doslovne, čísla by narástli o mnoho ďalších rodín – obyvateľov osád. V Srbsku, ako aj v iných krajinách sveta, väčšina ľudí patriacich do poslednej kategórie, nie je považovaná za ľudí bez domova. No až tu som prvýkrát počula o tom, že Rómovia sú vnímaní nie len ako členovia vylúčenej menšiny, no taktiež ako ľudia bez domova. O podmienkach života v osadách si môžete prečítať v mojom predchádzajúcom blogu tu.

 

Pán Sava, ktorý taktiež našiel pomoc v Drumodome. (zdroj: ADRA Srbsko)

 

Nárast bezdomovectva nielen v Srbsku

V posledných 10 rokoch narástol počet ľudí bez domova v Európe až o 70%. Na základe sčítania obyvateľov z roku 2011 by malo v Srbsku žiť približne 20 tisíc ľudí bez domova. Väčšina z nich sa nachádza v Belehrade a iných väčších mestách. No odhad organizácií pracujúcich s touto cieľovou skupinou je 15 000, a to len v Belehrade. Myslím, že po minuloročnom sčítaní obyvateľov je jasné, že veľký počet takýchto občanov nebol do sčítania zarátaný. Mnoho ľudí bez domova nemá dokumenty, nie sú registrovaní na žiadnej adrese, a tým pádom sú pre štát neviditeľní. Z toho vyplýva hneď niekoľko problémov.

 

Bezdomovectvo a ľudské práva

Štáty sú viazané dodržiavať a prispievať k napĺňaniu práv ich občanov. K základným povinnostiam štátu patrí aj zabezpečenie prístupu k cenovo dostupnému a adekvátnemu ubytovaniu. Výskyt bezdomovectva v štátoch, ktoré majú kapacitu tomuto fenoménu zabrániť, znamená porušovanie týchto práv. Právo na bývanie priamo súvisí s inými právami – právom na zdravie, na život v dôstojnosti, a na život ako taký. Život na ulici má veľký dopad na zdravie jedinca, no taktiež na jeho prístup k zdravotnej starostlivosti. Jeho absencia vyvoláva rôzne chronické ochorenia, a často aj smrť. Najmä v zimných mesiacoch býva život týchto ľudí v neustálom ohrození.

 

Mehmed začal však pomáhať tým, ktorí sú ešte v horšej situácii ako on sám. (zdroj: ADRA Srbsko)

 

Okrem toho sú ľudia bez domova často diskriminovaní na základe ich nepríslušnosti k adrese, a tým sú im odnímané ich ďalšie práva ako podieľanie sa na voľbách, právo na prácu a na sociálne benefity. V Srbsku je proces vybavovania dokumentov a registrácie ‚adresy‘ sťažený zaujatým prístupom úradníkov, ktorí väčšinou žiadosti zamietajú. Následne je potrebné pripraviť odvolanie, ktoré už býva na vyššej úrovni schválené. Tento celý proces trvá približne pol roka. Podľa môjho názoru má tento prístup práve opačný efekt – ľudí bez domova odrádza.

Taktiež by malo byť zodpovednosťou štátu neprispievať k zvyšovaniu populácie bez domova. Zákony ochraňujúce právo na bývanie boli dlhodobo nepostačujúce, a veľké množstvo ľudí tak čelilo vysťahovaniu. A to bez ohľadu na to, či mali kam ísť, alebo nie. Vysoké náklady na nájom a energie často nechávajú ľudí s nízkym príjmom v dlhoch, a aj z toho dôvodu bývali až do zmeny zákona v roku 2020 vysťahovaní. Vláda tento zákon upravila pod tlakom aktivistov, a vysťahovaní už môžu byť len tí, ktorí majú dlh 5000 € a viac.

Ja osobne si neviem predstaviť, ako tu bežní ľudia dokážu vyžiť. Ceny nájmov a energií rastú, no platy nie. Moja známa, ktorá pracuje na letisku, zarába mesačne 400 €, no len 200 € z toho ide na nájom, plus si musí doplácať poplatky za energie. Na život jej tak mesačne zostáva maximálne 150 €. Približne 31% Srbov žije na pokraji chudoby a tento prudký nárast cien nehnuteľností, ktorý v posledných rokoch zažívajú, necháva množstvo ľudí vo veľmi neistých podmienkach.

ADRA Srbsko pomáha ľudom bez domova už dlhé roky. (zdroj: ADRA Srbsko)

Právo na bývanie by sa malo zohľadňovať taktiež pri deportáciách. Veľa ľudí zo Srbska a iných nízkopríjmových krajín odchádza za lepším životom do zahraničia. Odtiaľ však často bývajú deportovaní, a to bez ohľadu na to, či vo svojej krajine majú zázemie, alebo nie. V prípadoch ľudí bez občianstva sa však táto situácia môže veľmi skomplikovať a človek môže skončiť v krajine, v ktorej nikdy pred tým nebol. A to všetko iba „vďaka“ tomu, že sa tam narodili jeho rodičia.

Príbeh Rockyho, človeka bez štátnej príslušnosti, teda bez práv

Rocky sa narodil v roku 1992 v neformálnom utečeneckom tábore v Taliansku. Vyrastal však v Nemecku, kde si aj založil rodinu. Od dovŕšenia plnoletosti ho však opakovane deportovali do Srbska. Príbeh Rockyho Rakića, osoby bez štátnej príslušnosti, je ukážkovým príkladom bezohľadnosti úradov a podmienenosti ľudských práv. Rockyho matka pochádza zo Srbska, no žije v Taliansku, a to v podmienkach extrémnej chudoby. Rockyho porodila v neformálnom osídli, no na talianskych úradoch ho nezaregistrovala. Po niekoľkých rokoch Rockyho rodina požiadala o azyl v Nemecku, kde Rocky vyrastal a taktiež splodil syna. Po dosiahnutí plnoletosti sa však začali problémy s autoritami. Keďže sa narodil v Taliansku, mal by mať nárok na talianske občianstvo. Avšak vyrástol v Nemecku, kde sa mu narodil syn s nemeckým občianstvom, čiže by mu malo byť umožnené získať aj nemecké občianstvo. No keďže nebol pri narodení zaregistrovaný, a teda nemal žiadne doklady, bol deportovaný do rodnej krajiny jeho matky, do Srbska.

 

Rocky s jeho donedávna jediným oficiálnym dokumentom – cestovným príkazom na deportáciu.

 

Rocky nikdy predtým Srbsko nenavštívil, nepoznal jazyk, nemal tu žiadne zázemie, a ani miesto na bývanie. Bez dokladov sa nemohol zamestnať, nájsť si ubytovanie, získať zdravotnú starostlivosť, a hlavne sa vrátiť ku svojmu synovi. Kým sa dostal do hľadáčika ADRA Srbsko, bol deportovaný trikrát. Trvalo dlhé roky právneho boja, kým Rocky získal doklady a stal sa osobou v očiach zákona. Medzičasom jeho syn strávil takmer 10 rokov bez otca.

 

Rocky strávil 11 rokov bez občianstva. Nadobudol ho až v minulom roku. (zdroj: ADRA Srbsko)

Čo robí človeka človekom?

Práca s cieľovými skupinami, ako napr. ľudia bez domova alebo Rómovia, je veľmi náročná. Prostredníctvom ich skúseností si človek uvedomuje neľudskosť systému, v ktorom žijeme. Systému, v ktorom ľudský život nemá hodnotu, a ľudia sú vnímaní ako ľudia až po ukázaní dokumentov a správnom vyplnení tlačív. Až prostredníctvom príbehov ľudí v núdzi si človek dokáže uvedomiť vlastnú bezcennosť v očiach byrokracie, ktorá riadi naše životy. Pri momentálnom tempe nárastu cien nehnuteľností, sa niečo podobné môže stať každému. Bezdomovectvo je manifestáciou toho, že niečo v našej spoločnosti nefunguje.

—

Autor: Dominique Michele Burchel, SlovakAid dobrovoľníčka v Srbsku

Názory vyjadrené v tomto článku patria jeho autorke a nemusia nevyhnutne odrážať postavenie ADRA Slovensko či ADRA Srbsko.