V utečeneckých táboroch v Bangladéši momentálne žije približne 740-tisíc Rohingov. Tí museli do tohto susedného moslimského štátu v roku 2017 ujsť zo svojich domovov v Mjanmarsku (Barme) pred brutálnym zásahom miestnej armády. Organizácia Spojených národov tieto zásahy voči moslimskej menšine označila za etnické čistky. Reportážny fotograf a cestovateľ, Maroš Matoušek, ktorý spolupracuje aj s ADRA Slovensko, nedávno Bangladéš navštívil. Teraz sa cez fotografie snaží prerozprávať príbehy tamojších ľudí – miestnych, aj tých, ktorí ušli pred genocídou z Mjanmarska. Viac o jeho čerstvej skúsenosti v nasledujúcom rozhovore.
Prečo si sa rozhodol vycestovať ako fotograf do Bangladéša?
Doteraz som túto krajinu ešte nenavštívil, no veľa som počul o aktuálnej utečeneckej kríze mjanmarskej menšiny etnických Rohingov. Mal som v sebe túžbu i potrebu navštíviť nejaký bangladéšsky utečenecký tábor, abo som sa stal svedkom toho, ako tam títo ľudia žijú – v relatívnom bezpečí susednej krajiny.
Bol si už predtým ako dobrovoľník či fotograf v tzv. rozvojovej krajine (ak áno, kde)?
Pracujem desať rokov v bratislavskej pobočke jednej medzinárodnej firmy. Vo voľnom čase potom môžem cestovať a venovať sa dobročinným aktivitám. Ako dobrovoľník a fotograf v jednom som bol po prvý raz v Keni v roku 2017. Ponúkol som neziskovým organizáciám Dobrota pre Afriku a Integra Slovensko, že im nafotím priebeh rozvojových projektov, ktoré realizujú v okolí Nairobi. Výsledok sa stretol s pozitívnou odozvou a mňa to utvrdilo v myšlienke – pokračovať v takomto zaznamenávaní podobných charitatívnych aktivít.
Koľko si toho vedel o tzv. utečeneckej kríze etnických Rohingov z Mjanmarska pred vycestovaním?
O utečeneckej kríze a etnických čistkách Rohingov v Mjanmarsku som sa dozvedel z médií. Najmä z rozhovorov, ktoré robili reportéri priamo s ľuďmi na úteku. Pozeral som krátke dokumentárne filmy a reportáže, ktoré boli k dispozícii na internete, aby som si vedel predstaviť tamojšiu situáciu. Išlo o ťažké príbehy, plné strát členov rodiny, svedectiev násilia a znásilnení…
Pýtal si sa miestnych ľudí na politiku a možné riešenia tejto krízy?
Na juhovýchod krajiny v okrese Cox’s Bazar, kde sú postavané provizórne tábory, som strávil len dve noci. Nemal som preto veľa času a možností komunikovať s domácimi na túto tému. Avšak počas rannej prechádzky v malej dedinke neďaleko táborov som dostal inú otázku (pretlmočenú cez prekladateľa a sprievodcu), s ktorou som sa vrátil potom domov a hľadám na ňu odpoveď. Domáci sa ma totiž pýtali, prečo všetka humanitárna pomoc smeruje len k utečencom a prečo oni (takisto žijúci v chudobe) nemajú nárok na podporu od medzinárodnej komunity. Bolo to skôr ich posťažovanie sa alebo konštatovanie danej situácie a viacmenej rečnícka otázka. Odpoveď som im dať z mojej pozície naozaj nevedel a nemohol.
Ako si vnímal vzťahy, resp. napätie medzi jednotlivými etnickými či náboženskými skupinami počas svojho pobytu?
Počas môjho pobytu som nezachytil žiadne napätie. Býval som v areále organizácie ADRA Bangladéš a mal som možnosť komunikovať s príslušníkmi Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Niektorí z nich spomínali, že v poslednom čase sa stretávajú s militantnejšími názormi zo strany moslimskej väčšiny, a že kedysi mali viac slobody a pokoja. Iní zase reagovali presne opačne. Mnoho moslimských rodín v hlavnom meste Dhaka napríklad preferuje možnosť dať svoje deti študovať na kresťanskú školu, kde je zaručená kvalita vzdelávania.
Navštívil si projekty a utečenecké tábory, ktoré prevádzkuje ADRA Bangladéš. Čo ťa na nich pri prvom pohľade prekvapilo?
Všeobecne som si všimol zápal a záujem jednotlivcov aj menších tímov o problematiku a podporu núdznych. Prežili traumu, sú odtrhnutí od svojich rodín, z domovov… Navštívil som však iba projekty ADRA Bangladéš, nemal som teda možnosť porovnať a vidieť, ako vyzerajú projekty iných neziskových organizácií v regióne.
Čomu sa jednotlivé projekty venovali?
Počas môjho desaťdňového dobrovoľníckého pobytu som navštívil utečenecké tábory Rohingov, ďalej som mal možnosť vidieť a nafotiť projekt pomoci a podpory v záplavovej oblasti Manikganj a tiež školské projekty v chudobných štvrtiach Dhaky, ktoré pomáhali miestnym deťom so vzdelávaním, plus ich rodinám s podnikaním a hľadaním práce.
Aké príbehy si sa snažil objektívom zachytávať? Ako budú fotky a videá ďalej použité?
Mojou snahou bolo zachytiť ľudí v ich každodennej životnej rutine. Zameriaval som sa na rôzne aktivity, ktoré vykonávajú počas svojho bežného dňa. V utečeneckých táboroch v Cox’s Bazaar som zasa vyhľadával takých ľudí, ktorí sú viac aktívni a snažia sa komunitne organizovať a zlepšiť svoju situáciu prácou. Mal som možnosť objektívom zachytiť dospelých utečencov, ktorí vyrábali rôzne výrobky, a tiež detí, ktoré sa jednoducho hrali alebo sa práve učili vo vzdelávacích zariadeniach. V Dhake som sa snažil vyhľadať a zachytiť príbehy ľudí, ktorí sa svojou činnosťou snažia vymaniť zo svojej chudoby. Fotografie a videá by mali byť použité na fundraisingové účely, teda na zháňanie financií a kampaň na podporu organizácie ADRA Bangladesh. Niektorým projektom hrozí pre nedostatok financií totiž zatvorenie alebo redukovanie aktivít. Kampaň by sa mala objaviť čoskoro na sociálnych sieťach ADRA.
Ktorý vzdelávací projekt ťa najviac zaujal (zdal sa ti byť efektívny, účinný, udržateľný)?
Navštívil som tri školské projekty, pričom všetky sú podporované zo zahraničia – sú závislé od príspevkov od veľkých donorov. Sú to veľmi dobre fungujúce a prospešné projekty, avšak ich pokračovanie a udržateľnosť je momentálne na vážkach – práve preto, že sa veľké množstvo financií presunulo a investovalo do riešenia, resp. sanovania spomínanej utečeneckej krízy. Spomínam si na vzdelávací projekt v záplavovej oblasti Manikganj, kde sa miestni obyvatelia vďaka vzdelávaniu v oblasti poľnohospodárstva naučili, ako si vypestovať ovocie, zeleninu; ako chovať dobytok, hydinu, a zároveň ako ochrániť svoje domovy pred záplavami. Tento projekt sa mi javil ako najviac udržateľný a efektívny, s jasnými výsledkami.
Ako by si jednoducho opísal Dháku ľuďom, ktorí Áziu nikdy nenavštívili?
V minulosti som navštívil Indiu, preto Dháka na mňa pôsobila ako typické veľkomesto kdesi v Indii – s nekonečnými davmi ľudí, áut, rikší. A neustálymi zápchami na cestách (ako možno poznať i zo správ v televízii). No na druhej strane daná časť Dháky, v ktorej som sa pohyboval ja, mi pripadala nedobudovaná. Videl som kopu ciest, ktoré začínali asfaltom a po pár kilometroch končili prašnou cestou. Všimol som si množstvo rozostavaných a nedokončených budov. Pôsobilo to celé na mňa ako mesto v neustálom pohybe a vývine rôznymi smermi bez stratégie, ktoré sa viac a viac upcháva ľuďmi aj dopravnými prostriedkami.
S akými problémami sa Bangladéš ako krajina potýka?
Už som to načrtol v predchádzajúcej odpovedi. Najčastejším a najviac zjavným problémom boli zdanlivo nekonečné zápchy na cestách. Mnoho miestnych obyvateľov sa tiež sťažovalo na chudobu a záplavy, ktoré ich každý rok oberajú o úrodnú pôdu, obživu a často aj strechu nad hlavou. Niektorí ľudia tiež spomínali korupciu, s ktorou sa stretávajú.
Čo je najväčšou výzvou života v slume v Dháke?
Pravdepodobne nedostatok pracovných príležitostí. A potom je to v tesnom závese: zlá hygiena a nedostatočná bezpečnosť. Ľudia sa v slumoch totiž často stávajú obeťami násilných prepadnutí, niekedy i znásilnení. Problémy s pitnou vodou a nevybudovanou kanalizáciou sú tiež veľkými výzvami. Mnoho obyvateľov nemá prístup k tečúcej a bezpečnej vode, plus toaliet je príliš málo na počet obyvateľov, ktorí ich využívajú. Bez zabezpečenia týchto vecí nemožno hovoriť o zdravom a dôstojnom živote tamojších ľudí.
Na cestovateľskom festivale Cestou Necestou priblížiš návštevníkom a návštevníčkam svoj pobyt. Z čoho bude pozostávať jadro prezentácie?
Prítomným rozpoviem príbehy ľudí, ktorým ADRA Bangladeš pomáha, a ktorých životy sa zmenili a menia vďaka tejto konkrétnej práci tejto organizácie. Chcem dať priestor bangladéšskym mužom, ženám, deťom, aby sa cez fotografie a krátke videá mohli (aspoň touto sprostredkovanou formou) podeliť s ľuďmi v SR s tým, ako prežívajú svoje dni v preľudnenej nízkopríjmovej krajine a nevzdávajú to. Hoci často fungujú v ťažkých podmienkach a sú preto vďační za doterajšiu poskytnutú humanitárnu pomoc i rozvojovú spoluprácu vďaka projektom v rámci ADRA siete. Chcem ukázať húževnatosť mnohých obyvateľov tejto krajiny a ich snahu o lepšiu buducnosť – nielen pre nich dnes, ale aj pre ich deti do budúcna.
Kam by si sa najbližšie vybral dobrovoľníčiť či fotografovať (a prečo)?
Rád by som znovu navštívil Keňu a priateľov, s ktorými som tam spolupracoval počas mojej predošlej návštevy pred dvoma rokmi. Rád by som však zavítal kdekoľvek, kde je možnosť zachytiť objektívom a potom cez obrázky rozpovedať zaujímavé príbehy tých, ktorí potrebujú pomocnú ruku v ťažkej situácii, no nezanevreli na svet okolo. Takých miest je naozaj stále veľa. Zaujíma ma téma novodobého otroctva a obchodu s ľuďmi v Ázii, rád by som navštívil i utečenecké tábory v Jordánsku, Iraku, Keni. Uvidím, aké budú možnosti a kam ma nakoniec zavedie najbližšia cesta…
Pýtala sa: Boba M. Baluchová, Foto: Maroš Matoušek
EN 
SK