Moje meno je Kristína a ako dobrovoľníčka som strávila sedem mesiacov v Belehrade (z časti aj v Novom Sade), kde som pomáhala pri aktivitách organizácie ADRA Srbsko. Táto skúsenosť mi otvorila oči a zanechala vo mne hlboký dojem. A to vďaka ľuďom, ktorých som stretla a príbehom, ktoré som si vypočula. Od ľudí bez domova, až po tých, ktorí utiekajú pred vojnou, a deti z rôznych marginalizovaných komunít, každý z nich mi priniesol novú perspektívu a pohľad na svet.

Srbsko a Ukrajinci?

Keď som pred odchodom niekomu povedala, že sa v Srbsku budem venovať aj pomoci ľuďom z Ukrajiny, stretla som sa s rozpačitými reakciami. Pre mnohých predstavuje Srbsko veľkého spojenca Ruska a vyhľadávané európske útočisko pre jeho viacerých obyvateľov. Z tohto dôvodu sa ľudia, často oprávnene, pýtali, koľko ľudí z Ukrajiny od začiatku vojny prišlo do Srbska a či sa jedná o relevantnú tému.

Srbsko naozaj nepredstavuje najvyhľadávanejšiu destináciu pre ľudí z Ukrajiny. V porovnaní s ostatnými krajinami je na chvoste európskeho rebríčka, pričom odhadom sa v Srbsku nachádza okolo 4 000 Ukrajincov. To však nič nemení na veci, že títo ľudia potrebujú podporu a pomoc ako každý iný. V prípade Srbska je tak možno potrebné tejto téme venovať o to viac priestoru, práve preto, že mnoho ľudí ani nenapadne, že by sa aj tu, v krajine často pokladanej za ruského spojenca, mohli usadiť.

Nová krajina, nové výzvy

Nútený odchod z vlastnej krajiny a usadenie sa v novom štáte prináša mnoho výziev. Od učenia sa nového jazyka, prispôsobenia sa novej kultúre až po hľadanie práce a školy. Väčšinou sa jednalo o ženy, ktoré prišli samé alebo s deťmi. Zatiaľ čo deti sa integrovali výrazne rýchlejšie, pre dospelých a najmä starších ľudí to bolo omnoho ťažšie. Problémom boli mnohé administratívne bariéry, ako aj pocit samoty, nedostatok prostriedkov a ťažkosti prispôsobenia sa novému prostrediu.

ADRA Srbsko v tomto ohľade realizuje program, ktorý cieli na potreby práve tejto komunity. Od materiálnej pomoci, cez psychosociálnu, až po tvorbu komunity, ktorá vytvára bezpečný priestor na socializáciu pre všetkých.

Materiálnu pomoc predstavovali najmä hygienické a potravinové balíčky a oblečenie. Vďaka našim skvelým šoférom sme ich mohli distribuovať po celom Srbsku. Tieto výjazdy patrili medzi moje obľúbené, najmä vďaka tomu, že som mala možnosť priamo vidieť, kde a ako ľudia utekajúci pred vojnou žijú a bývajú. Zatiaľ, čo niektorí už mali príbuzných v Srbsku, iní žili v prenajatých bytoch, či izbách. Niektorí však žili aj v azylových centrách, v ktorých sa zdržiavali aj ľudia z iných krajín, vrátane Ruska. Väčšina z nich sa však usadila v okrajových častiach miest, či na dedinách, ktoré predstavujú finančne dostupnejšie bývanie. Z pohľadu srbskej dopravnej infraštruktúry ich však často izolujú a to najmä v prípade ak nemajú auto.

Pri stretnutiach s nimi bolo často vidieť zúfalstvo ale aj vďaku za našu pomoc. Mnohí nás chceli pozvať dnu, či darovať nám niečo na oplátku.

Kreatívne workshopy a socializácia

Medzi naše pravidelné aktivity patrili kreatívne a jazykové workshopy. Niektorí by sa mohli pýtať, aký prínos môžu mať kreatívne workshopy v takejto situácii. Ich hlavným cieľom bolo predstaviť ľuďom z Ukrajiny aj alternatívne spôsoby príjmu, a ukázať im, ako predať svoje výrobky a diela. Pre mnohých sa naše workshopy stali formou psychohygieny a dôležitým spôsobom sociálnej interakcie.

Aktivity sme realizovali v komunitnom centre v Belehrade, ako aj v Kragujevaci a Novom Sade. Vďaka tomu, že sa na našich workshopoch a prednáškach často stretávali tí istí ľudia, bolo možné vidieť, ako vznikali nové priateľstvá, ktoré pomáhali zmierňovať následky traumy, straty alebo pocit samoty.

Dôležitým momentom bolo aj aktívne zapojenie účastníkov do organizácie aktivít a rekonštrukcie nášho komunitného centra. Dobrovoľne sa zapájali do rekonštrukcie a stavby nábytku, ktorý sme získali vďaka programu IKEA Srbsko, pomáhajúcemu neziskovým organizáciám. Komunita v Novom Sade dokonca iniciovala vlastné nápady na aktivity a témy, ktoré ich trápili a na ktoré sa chceli zamerať.

Vďaka práci s vysídlenými ľuďmi z Ukrajiny som mohla vidieť komplexnosť toho, čím títo ľudia prechádzajú. Ak sa povie humanitárna pomoc a pomoc v prípade utečencov, mnohí si predstavia iba pomoc materiálnu vo forme jedla, či oblečenia. Je pravdou, že sa jedná o dôležitú súčasť pomoci a nepochybne ju títo ľudia potrebujú. Na druhej strane potrebujú byť súčasťou bezpečnej komunity a mať možnosť zdieľať pocity s tými, ktorí si prešli podobným osudom.