Využili sme, že táto oblasť až doteraz nebola terčom raketových útokov. Do nášho Help Team Busu sme naložili sedem paliet potravinových balíkov, a po šiestich hodinách cesty cez Karpaty, a mnohých kontrolách, sme popoludní nakoniec dorazili do mesta Černovice. Zástupcovia miestnej samospráv, pani Elena a pán Jurij, nás už čakali v centre pomoci, v ktorom je ubytovaných viac ako 240 utečencov. Väčšinou sú to seniori a matky s deťmi. 

Potravinové balíky, ktoré vážia 14 kilogramov, boli pre mnohých priťažké. Viacerým poberateľom pomoci sme teda pomohli odniesť balíky priamo do ich izieb. Chtiac nechtiac sme nazreli do miestností, kde spoločne žije šesť až dvanásť ľudí, muži i ženy, všetci spolu. Každý má posteľ a okolo nej malý priestor na osobné veci. Teraz im tam od nás pribudla aj krabice s humanitárnou pomocou. Je tu taktiež pavilón pre mentálne postihnutých, ľudí na vozíkoch, a matky s deťmi. 

 

Pani Mária mi cestou stihla rozpovedať svoj príbeh: „Prišla som z Mariupoľa. Môj dom je v troskách. Nemám sa kam vrátiť. Môj syn je na fronte a nemám o ňom žiadne správy.. Modlím sa za neho, a za to, aby toto peklo už skončilo. Som už stará, ale nikdy ma nenapadlo, že znova zažijem vojnu, ako kedysi v minulom storočí…“ 

Distribúcia pomoci prebehla pokojne. Ľudia boli mimoriadne organizovaní a veľmi vďační. Trochu radosti do toho vniesli deti, ktoré tiež dostali svoju malú krabičku pomoci plnú cukríkov.

 

Unavení, ale pozitívne naladení sme sa uložili spať. Skoro nad ránom nás však opäť zobudili sirény z mobilu, hlásiace nové raketové útoky: „Odoberte sa urýchlene do najbližšieho úkrytu“. Pozreli sme sa na mapu v mobilnej aplikácii. Červený alarm svietili vo vedľajšej oblasti. Obrátili sme sa na druhú stranu a snažili sa ešte zaspať. Čaká nás totiž sedemhodinová cesta späť, a nakladanie a distribúcia pomoci v Užhorode.