Domáce násilie môže mať stovky foriem a prejavov. Dôležité je však vedieť, že toto správanie sa deje za zatvorenými dverami v súkromí rodinných domov či bytov, eskaluje s postupujúcim vzťahom a samo o sebe nikdy neskončí. Naviac sú také psychické rany, ktoré obetiam ostávajú aj po vystúpení z kruhu domáceho násilia.
Pre mnohých existuje iba pár vecí, ktoré evokujú upokojujúci pocit tepla, komfortu, stability a bezpečia viac, než domov. Veľa ľudí vníma svoj domov ako osobnú pevnosť – akúsi baštu plnú bezpodmienečnej lásky a podpory. Doma zvykneme mať viac slobody, viac času pre rodinu a práve tam môžeme aspoň na pár hodín uniknúť od každodenných starostí v práci a podobne. No pre ľudí, ktorí zažívajú domáce násilie, je domov čokoľvek, len nie bezpečné útočisko.
Domácim násilím označujeme správanie sa medzi blízkymi ľuďmi (manželia, partneri, rodičia vs. deti, zdravý vs. príbuzný s mentálnym alebo fyzickým postihnutím atď.), ktoré sa vyznačuje zámerným mocenským a kontrolujúcim správaním jedného voči druhému. To sa môže prejavovať nie len fyzickou agresiou, ale tiež sexuálnym násilím (znásilnenie, nútenie k sexuálnym praktikám atď.), psychickým násilím (ponižovanie, vyhrážanie a podobne), ekonomickým násilím (napr. odoberanie peňazí, manipulácia so spoločným majetkom) a sociálnym násilím (izolácia od rodiny a známych, kontrola mobilnej komunikácie, emailov a podobne).
Šokujúci výskyt domáceho násilia v Európe
Zo štúdie Agentúry Európskej únie pre základné práva (FRA) so sídlom vo Viedni, ktorá bola prezentovaná v roku 2014, vyplýva, že až tretina žien z EÚ sa stala aspoň raz za svoj život obeťou sexuálneho alebo fyzického násilia. U týchto prípadov drvivá väčšina násilných prejavov prichádza zo strany blízkej osoby, resp. priamo od partnera. Väčšina z nich však tento útok neoznámila.
Ženy sa obávajú ohlásiť násilie na svojej osobe z rôznych dôvodov – napríklad z obavy, že im nikto neuverí; boja sa pomsty zo strany partnera; boja sa rozpadu manželstva a následnej straty domova, či detí a podobne. No nezabúdajme, že muži sa stávajú obeťami domáceho násilia takmer rovnako často, ako ženy.
Mužské obete však o násilí páchanom na nich hovoria ešte menej. Popri rovnakých strachoch, ako majú ženy, ich v tom limituje aj pocit, že zlyhali vo svojej „mužskej role“, ktorá podľa bežne zažitých stereotypov má byť tá silná a dominantná. Musíme si uvedomiť, že aj ženy vedia byť násilné, agresívne a muži sa môžu stať ich obeťami.
Odpoveď obete na traumatickú udalosť
Zlomeniny, modriny a odreniny sú ľahko viditeľné znaky domáceho násilia. No tak isto, ako fyzické zranenia, tak aj emocionálne rany, pochádzajúce z týchto traumatických udalostí, si zaslúžia našu pozornosť a starostlivosť.
Ako Americká psychologická asociácia (APA) vysvetľuje, psychologická trauma je „emocionálna odpoveď na traumatickú udalosť“, ktorá obmedzuje schopnosť človeka normálne fungovať. Miera psychického dosahu sa bude u rôznych ľudí líšiť, no väčšina z nich po traumatických udalostiach zažíva zvýšený emočný stres. Našťastie, tento stres často ustúpi, pokiaľ je človeku poskytnutá vhodná podpora od členov rodiny, priateľov, psychológov alebo iných sociálnych väzieb.
Rany, ktoré na prvý pohľad nie je vidieť
No v prípade obetí, na ktorých je páchané násilia zo strany partnera alebo iného blízkeho človeka, táto situácia nebýva tak jednoznačná. Strach z odplaty od násilného partnera môže obetiam zabrániť v tom, aby vyhľadali pomoc. Keďže tu potom chýba tá (vyššie spomínaná) potrebná psychická podpora zo strany najbližších, môže to viesť k zvýšenému strachu, úzkosti, depresii, hnevu, post-traumatickému stresu, vyhýbaniu sa sociálnemu kontaktu, užívaniu drog alebo alkoholu, či dokonca aj k pokusom o samovraždu.
Tieto psychologické a emočné rany, zostávajúce a pretrvávajúce u obetí po domácom násilí, sú zničujúce. Môžu človeka prenasledovať celé roky a okrádať ich o možnosť žiť spokojný, dôstojný, plnohodnotný život. A keďže nie sú viditeľné bežným okom, často zostávajú neadresované, neliečené.
Sociálne dosahy a dopady domáceho násilia
Problém s takýmito hlbokými ranami je v tom, že majú ďalekosiahle následky. Často človeka ovplyvňujú aj dávno potom, ako násilie prestalo pôsobiť, resp. ako obeť opustila svojho násilného partnera. Obeť domáceho násilia býva totiž vystavená najrôznejšim mocenským praktikám. Jej sociálny život je veľmi obmedzený. Každodenne počúva o tom, aká je neschopná, je zastrašovaná rozbíjaním predmetov, fyzickým ubližovaním, vyhrážaním sa, sú v nej vyvolávané pocity viny, či hanby a podobne.
Tieto násilnícke a kontrolujúce prejavy správania môžu mať vážny dosah na to, ako obeť funguje v spoločnosti, aj dlho po odídení zo vzťahu. Často sa stáva, že násilník chce čo najviac obmedziť sociálne kontakty obete, aby sa za ňu nemal kto postaviť – násilník teda skôr či neskôr prinúti obeť opustiť zamestnanie, čím ju pripraví o finančné prostriedky. Ak je potom obeť na násilnom partnerovi finančne závislá, akékoľvek rozhodnutie – utiecť od partnera – obsahuje reálnu hrozbu straty bývania a následne aj starostlivosti o deti.
Vplyv na budúce intímne vzťahy
V „normálnom“ prípade by človek so svojím problémom hľadal oporu medzi príbuznými alebo priateľmi. V prípade domáceho násilia sa však často stáva, že obete zostanú vo svojom trápení samy a minulé zdroje už nie sú k dispozícii.
Aj keď sa človeku podarí z násilného vzťahu vymaniť, jazvy, ktoré si na sebe nesie z minulosti, môžu ovplyvniť aj nasledujúce intímne vzťahy. Buď vôľa uzatvárať partnerské vzťahy úplne odoznie alebo takýto človek neverí, že zdravé vzťahy vôbec existujú. Preto, ak aj vstupujú do nových vzťahov, ich očakávania môžu byť pokrivené a nezdravé – na základe predchádzajúcich negatívnych skúseností.
Pri budovaní nových partnerstiev sa môžu takisto objaviť nepotlačiteľné spomienky z minulého vzťahu (napríklad počas intímnych momentov s novým partnerom), nočné mory, problémy v komunikácii či pocity bezcennosti.
Dosah domáceho násilia na deti
Podľa sociologických výskumov, realizovaných v rokoch 2001 až 2006 agentúrou STEM, v 80% rodín, v ktorých sa odohráva domáce násilie, sa vyskytujú deti. Tieto môžu byť priamymi či nepriamymi obeťami domáceho násilia.
Negatívne dosahy na fyzickú i psychickú stránku detí, ktoré sú priamo týrané či zanedbávané zo strany rodičov alebo iných blízkych ľudí, sú nepopierateľné. A hoci si nezainteresovaní pozorovatelia často myslia, že keď dieťa nie je priamym terčom útoku, tak to naň nemá vplyv, nie je to pravda. Deti vždy vnímajú, že sa doma niečo deje. Sú bezbranné voči násiliu rodičov, ale cítia sa spoluzodpovedné za násilie, ktoré doma prebieha. Môžu sa snažiť ochraňovať rodičov v pozícii ohrozenej osoby, a tak sa sami vystavovať nebezpečenstvu útoku. Žijú v permanentnom strese, atmosfére ohrozenia, nepredvídateľnosti ďalšieho vývinu situácie, zažívajú bezmocnosť, strach atď..
Prenášanie naučeného správania z domu
Deti mávajú ako následky prežitého domáceho násilia poruchy chovania, problémy v škole, psychosomatické symptómy. K nim sa pridružujú sychické poruchy, poruchy spánku, znížená sebaúcta. Trpia pocitmi viny, chovajú sa agresívne, často majú samovražedné sklony.
Samozrejme, naučené násilné správanie z domu si potom deti často prenášajú aj do vlastných vzťahov v dospelosti.
Rodičia ako obete násilia, ktoré zažívajú zo strany partnera, často argumentujú, že od partnera nechcú odísť kvôli deťom – chcú zachovať rodinu pohromade. Je však dôležité povedať, že práve tým spôsobia presný opak. Spomínané negatívne dosahy násilného vzťahu vo väčšine prípadov majú na deti oveľa vážnejšie a ďalekosiahlejšie vplyvy a následky, než by mali počas života v stabilnom, nenásilnom prostredí (hoci s chýbajúcim jedným rodičom).
Nezatvárajme oči pred domácim násilím
Už ste v minulosti určite počuli vyjadrenie, že „domáce násilie je súkromná záležitosť dvoch partnerov a nik ďalší im do toho nemá strkať nos“. Faktom však zostáva, že obeť domáceho násilia sa väčšinou nedokáže sama brániť manipulácii vo vzťahu a pre množstvo dôvodov sa jednoducho bojí zo vzťahu odísť alebo vyhľadať pomoc.
Pokiaľ vo svojom okolí poznáte niekoho, kto zažíva podobné situácie, pripomínajúce násilie v vo vzťahu či celej rodine, nebuďte voči nemu ľahostajní. Vypočujte si potenciálnu obeť, dôverujte jej, nebagatelizujte jej situáciu, aj keď opísané príbehy týrania môžu znieť neuveriteľne. Manipulátor totiž vie na okolie a širšiu rodinu obete pôsobiť charizmaticky a očarujúco, preto sa niekedy ťažko verí tomu, že je schopný takej agresie a naozaj vystavuje niekoho vo vzťahu násiliu.
Namiesto pseudo-terapie vyhľadanie pomoci
Pokiaľ je to možné a bezpečné, môžete osobe, zažívajúcej násilie, poskytnúť dočasné útočisko, prípadne jej pomôcť s vyhľadaním pomoci odborníkov a odborníčok. Nesnažte sa však robiť potenciálnej obeti násilia samozvaného „terapeuta“, pokiaľ sa v problematike nevyznáte. Niekedy, hoci máme tie najlepšie úmysly, môžeme danej osobe (práve s onými často neviditeľnými psychickými ranami, traumami) ublížiť viac, než pomôcť.
Ak ste sami osobou, vystavenou ohrozeniu násilia, vedzte, že v tom nie ste sami. Existujú mnohé organizácie, ktoré vám vo vašom probléme vedia pomôcť. Môžete napríklad zavolať na Národnú linku pre ženy, zažívajúce násilie, a to na bezplatnom čísle: 0800 212 212. Okrem toho sú tu občianske združenia a neziskové organizácie, ktoré poskytujú bezplatné právne poradenstvo, psychoscoiálnu podporu, či obe formy pomoci a podpory naraz. Môžete kontaktovať náš Krízový intervenčný tím (KIT) organizácie ADRA Slovensko na emaile: kit@adra.sk.
Text: Veronika Morháčová, sociálna pracovníčka KIT, Foto: ADRA Slovensko
EN 
SK