Za svojím cieľom (pracovať v rozvojovom sektore) šla cieľavedome – cez účasť na dobrovoľníckom pobyte vďaka ponuke ADRA Slovakia. Pričom rozhodnutie o Albánsku ako krajine pôsobenia padlo až na poslednú chvíľu. Dvanásť mesiacov strávila implementovaním projektov, ktoré dávajú miestnym deťom z vylúčených komunít vzdelanie, a teda i lepšiu šancu sa v živote uplatniť. Viac zo svojich zážitkov a skúseností z pobytu v Albánsku priblíži rozvojová dobrovoľníčka – Veronika Zimová.
Prečo si sa rozhodla pre rozvojové dobrovoľníctvo zahraničí?
Vždy som túžila a túžim po práci v oblasti humanitárnej a rozvojovej spolupráce, no a dobrovoľníctvo je ten správny medzistupeň medzi univerzitou a terénnou prácou v tzv. rozvojovom svete. Študovala som medzinárodné vzťahy a už som mala nejakú skúsenosť s dobrovoľníctvom, tak som sa dobrovoľníctva v krajine s nižšími príjmami nebála.
Čo ťa presvedčilo k pobytu v Albánsku?
ADRA Slovensko pred rokom ponúkala dobrovoľnícke pozície v Albánsku a na Filipínach. Okamžite som sa prihlásila. Keď sa ma na pohovore pýtali, kam by som chcela ísť radšej, odpovedala som, že na tom nezáleží, mne ide hlavne o skúsenosť. Nechala som to na osud, respektíve na manažment ADRA Slovensko, nech vyberie, kde sa im profilovo budem viac hodiť. Šla som nakoniec do Albánska. Keď sa ma ľudia pýtajú – „Prečo Albánsko?“ – odpovedám, že Albánsko si vlastne vybralo mňa, nie ja jeho.
Ako si sa dohovárala s miestnymi ľuďmi na začiatku pobytu?
Keďže albánčina je pomerne ťažký jazyk, bola som odkázaná na angličtinu a tzv. dohováranie sa rukami-nohami. Našťastie výučba anglického jazyka je na školách povinná, a tak aj deti zo sociálne slabších rodín majú možnosť v jazyku napredovať. Navyše, výrazne v osvojení si cudzích jazykov pomáha televízia. V Albánsku nepočujete žiaden dabing, programy sú vysielané v ich pôvodnom znení s albánskymi titulkami.
Ako sa ti pracovalo s deťmi vo vylúčenej komunite?
Keďže nie som učiteľka, ani psychologička, nie som kvalifikovaná priamo pracovať s miestnymi deťmi. Dá sa povedať, že skôr pracujem pre komunitu, ako s komunitou. Zabezpečujem administratívu a realizáciu aktivít z projektov. To však neznamená, že nechodím do terénu.
Čo všetko máš na starosti v ADRA Albánsko?
Moja práca v ADRA Albania je hlavne kancelárska, ide o manažment projektov, ich propagácia a príprava nových žiadostí o podporu, aby sa zabezpečila kontinuita našej práce s komunitou. Spoza kancelárskeho stola by som však len ťažko zachytila realitu, ktorá je pri tejto práci rozhodujúca. Preto vyrážam s kolegami aj priamo za deťmi. Vždy som sa s radosťou pridala k nášmu tímu na konci doučovacej hodiny, keď sme sa so skupinou už iba hrali, spievali alebo skladali zvieratká z papiera. Voľnočasové aktivity majú na starosti dobrovoľníci a dobrovoľníčky z ADRA Nemecko, čiže miestne deti sú na prítomnosť cudzincov zvyknuté. Ich vzťah k učiteľom, učiteľkám, animátorom a animátorkám je viac otvorený a kontaktný.
V čom je výzvou práca s rómskymi deťmi?
O mňa nejde. Hlavnou výzvou pre tamojšie decká sú hlavne ich rodičia.
Aká je bezpečnostná situácia v Albánsku?
Či už v hlavnom meste Tirana, alebo na cestách naprieč Albánskom som sa ani raz necítila nikým a ničím ohrozená. To, že Albánsko, je nebezpečná krajina, vnímam skôr ako smutný stereotyp, ktorý sa traduje. Videla som to okamžite na reakcii ľudí z môjho okolia, keď som im oznámila, že sa na rok sťahujem do Albánska. Tí, čo s Albánskom nemali žiadnu predošlú skúsenosť, ostali vystrašení. Tí, čo už v Albánsku už boli, mi s úsmevom zaželali všetko dobré. Plus dodali, že si tú úžasnú krajinu dozaista zamilujem. To sa nakoniec aj stalo.
Aké projekty, na ktorých i ty participuješ, realizuje ADRA Albánsko?
ADRA Albánsko implementuje viacero projektov, ktorých spoločným menovateľom sú doučovacie hodiny pre deti s poruchami učenia, a to najmä zo sociálne znevýhodnených rodín. Doučovanie prebieha na partnerských školách, ale aj v komunitnom centre pri rómskom osídlení v meste Fushe-Kruje. Nedávno sme dokončili dôležitý projekt ‚Integrácia po migrácii‘, týkajúci sa ľudí, ktorí sa s rodinami vrátili z Nemecka naspäť do Albánska. Projekty sa navzájom prelínajú a dopĺňajú – s cieľom pokryť problematiku vzdelávania ľudí z vylúčených skupín v čo najširšej miere.
Nepracujete iba s deťmi, ale aj s dospelými. Prečo?
Aby deti ukončili školskú dochádzku, samotná doplnková výuka nestačí. Preto ADRA Albánsko pracuje aj s rodičmi, a to najmä v oblasti osvety, prevencie a pozitívnej výchovy. V prípade Rómov, ktorých kultúra často nevyzdvihuje dostatočne potrebu vzdelania, je problémom nízky počet zaregistrovaných detí do škôl, nepravidelná dochádzka a zanedbaná výchova až po rôzne formy zneužívania. A aj preto úzko spolupracujeme so sociálnymi pracovníkmi a s učiteľmi – či už v praxi, alebo v rámci budovania ich kapacít v oblasti vzdelávania, ľudských práv, sociálnoprávnej ochrany detí atď.
Je vôbec reintegrácia v tomto prípade možná?
Keďže väčšina tzv. navrátilcov (z angličtiny ‚Returnees‘) pozostáva z neúspešných žiadateľov o azyl rómskeho pôvodu, otázne skôr je, či a ako je možná integrácia Rómov do väčšinovej spoločnosti, prečo odchádzajú z domoviny. Ale to je už náročná otázka na diskusiu, do ktorej sa netrúfam púšťať.
V čom majú zmysel takéto projekty?
Spoločenská zmena k lepšiemu nenastane zo dňa na deň, ale krôčik po krôčiku. Vždy sa snažíme čo najviac zapájať do projektov príslušné verejné orgány, ako aj širokú verejnosť. Za úspech považujeme už aj to, že učiteľky na školách, v ktorých pôsobíme, začali usádzať rómske deti do predných lavíc spolu s ostatnými namiesto toho, aby sedeli kdesi vzadu v kúte. Alebo i to, že sociálna pracovníčka spolu s nami navštevuje rómsku komunitu za účelom monitorovania prípadného zanedbávania rodičovských povinností, násilia na ženách či deťoch atď..
Je nejaká ‚success story‘ priamo z terénu, ktorú by si chcela spomenúť?
Teší ma najviac sformovanie mládežníckych dobrovoľníckych skupín priamo na školách, ktoré sami predstupujú s nápadmi na zlepšenie svojho okolia – od predaja vlastnoručne vyrobených drobností za účelom vylepšenia školskej knižnice, cez návštevu detského domova až po domáhania sa zriadenia prechodu pre chodcov pred školou u zástupcov miestneho úradu. Najkrajšie na tom je (a v tom tkvie úspech projektu), že sú úplne sebestačné a všetky nápady pochádzajú z ich hlavy.
Mali ste nejakú negatívnu odozvu od verejnosti, zo strany hejterov na sociálnych sieťach či médií na váš projekt ‚Integrácia po migrácii’?
Nie. Na rozdiel od Slovenska práca neziskoviek v Albánsku nie je stredobodom všeobecnému záujmu verejnosti. V priamom kontakte však ľudia našu prácu vnímajú pozitívne a sú za ňu vďační.
Kde všade v rámci krajiny ADRA implementuje projekty?
Všetky projekty ADRA Albánsko sú implementované v regióne Kruja na sever od Tirany. V súčasnosti sa usilujeme uplatniť projekt, vďaka ktorému by sme rovnako ako v Kruji, mohli poskytovať doučovacie hodiny pre deti i dospelých v rómskej komunite na periférii mesta Durres, druhého najväčšieho mesta Albánska.
Čo ťa na aktivitách v rámci ADRA siete baví a posilňuje na dennej báze?
Práca je veľmi dynamická, plus sa držíme pravidla: „viac hláv – viac rozumu“. Takže som sa ako dobrovoľníčka, no zároveň plnohodnotná členka tímu, podieľala na tvorbe aj implementácii viacerých projektov. Plus som si skúsila aj prípravu hodnotiaceho dotazníku, tvorbu webovej stránky či dizajn brožúry.
V čom je rozdiel medzi Slovenskom a Albánskom – čo sa týka kultúry, turizmu, pohostinnosti?
To je téma na celú knihu. Inak keď spomínam knihu, pracujem na preklade drobnej zbierky albánskych legiend. Verím, že čoskoro bude hotová a zvedavcom priblížia albánsku kultúru jej samotní hrdinovia. Z hľadiska kultúry a prírody má Albánsko naozaj čo ponúknuť. V populárnych mestách a najmä na pobreží je turizmus veľmi rozvinutý, vrátane potrebnej infraštruktúry. Realita vo vnútrozemí je však úplne iná, ale o to je ‚divočina‘ albánskych údolí a hôr lákavejšia. Dravej zvery sa báť netreba (až na tzv. Prekliate hory na severe, kde sa nájdu aj medvede), jediný divý živočích, na ktorého som narazila v lesoch, bola korytnačka… A ešte jedna pikoška: Albánskom preteká jedna z posledných divých riek Európy – Vjosa.
A dokázala by si kratučko opísať albánske obyvateľstvo?
Áno, cez ich pohostinnosť. Albánci ju povyšujú na úplne novú úroveň. Pohodlie a bezpečie hosťa v dome, resp. cudzinca v ich štáte, je otázkou cti a dôstojnosti. Presne tak, ako to káže albánsky spoločenský kódex už po stáročia. A je to cítiť.
Ako sa tam slávia napríklad také sviatky Vianoc?
Ťažko generalizovať. Keďže tam kresťania a moslimovia žijú v pokoji a pohromade (plus zmiešané manželstvá sú úplne bežné), Vianoce vyzerajú v každej rodine inak. Ale rovnako ako u nás, Vianoce sú o zbesilom naháňaní sa za darčekmi, vianočnom punči a hlavne o rodine. Tirana je na Vianoce úplne nádherná, vianočnej výzdobe svetielkami sa nevyhnú ani vládne budovy…
Ako si riešila pocit bezmocnosti či vyhorenia počas pobytu?
Samozrejme, boli aj ťažké chvíle, hlavne keď toho na nás bolo veľa. Veľa roboty, málo času, blížiace sa uzávierky. Ale v dobrom kolektíve sa dá zvládnuť všetko. A keď bolo najhoršie, sadli sme si ku káve (ako káže albánska tradícia), poriadne sa vyrozprávali a domov sa už šlo s ľahším srdiečkom, vyčistenou hlavou.
Aký je tvoj najväčší zážitok, ktorý ti otvoril oči v rámci lámania predsudkov?
Najviac ma dostala dobrosrdečnosť Albáncov. Tá ide priamo z hlbokého vnútra ich sŕdc, hoci sa veľakrát navonok tvária neoblomne, tvrdo. Nemám to rozpoznané na základe jedného zážitku, ale napozerané a zažité z mnohých menších či väčších každodenných láskavostí a radostí.
Akým zručnostiam si sa naučila počas uplynulého roka v Albánsku?
Bolo toho veľa. Po odbornej stránke je to najmä písanie projektov. Vidím rozdiel v projekte, ktorý som písala vo februári (po príchode do albánskej ADRA zo SR), a v tom, čo som písala pred odchodom. Cítim zlepšujúcu sa tendenciu, hoci priestor na napredovanie sa nájde vždy. No najväčšou výzvou pre mňa bola práca so sociálnymi sieťami, tým som sa vždy osobne bránila. Tu to však bola povinná jazda (v rámci vizibility lokálnych projektov, zvyšovania povedomia o problematike, i mojich updateov a reportov z pobytu), takže som sa naučila využívať Facebook a Instagram na informovanie o mojom pôsobení. Tiež som sa naučila lepšie vnímať reč tela, keďže jazyku som nerozumela – neverbálna komunikácia je veľmi dôležitá v každodennom styku. A keďže som po prvý raz žila v cudzine úplne sama, zistila som o sebe, že som celkom schopná domáca kutilka…
Keď sa vrátiš do SR, v akej oblasti mieniš pracovať?
Rada by som zotrvala v mimovládnom sektore. Ako som už spomínala, rozvojová spolupráca a humanitárna pomoc bol môj sen a dlhodobý plán.
Čo považuješ za dôležité v rámci predvýjazdovej prípravy, ktorú sprostredkováva samotná ADRA Slovensko?
ADRA Slovensko má výhodu znalosti domáceho prostredia, a to nielen vďaka výbornej spolupráci s ADRA Albánsko, ale aj pre kontinuitu vysielania dobrovoľníkov do overených a certifikovaných organizácií. Plus každému dobrovoľníckemu pobytu predchádza povinná dvojmesačná stáž v bratislavskej kancelárii. Dôležité je tiež správne si zadefinovať osobný cieľ a motiváciu – vedieť: čo od života a práce v danej krajine očakávať. Už sa teším, ako odovzdám štafetu ďalšiemu dobrovoľníkovi či dobrovoľníčke zo Slovenska. Tiež nevylučujem, že sa tam čoskoro opäť vrátim.
Prečo by si odporučila takéto rozvojové dobrovoľníctvo svojím rovesníkom a rovesníčkam?
Život a práca v cudzej krajine je neskutočným zdrojom sebapoznania, rozširuje naše horizonty a učí nás byť chápavejšími, viac tolerantnými. Človek by sa nemal báť a mal by byť otvorený voči danej krajine, jej ľudom a ich kultúre. Len tak sa môžeme my naučiť niečo od nich a naopak: oni zasa o nás. Vždy je to vzájomnej interakcii (akcii–reakcii) a rešpekte. Kto nevycestuje, takéto čosi doma úplne nezažije.
Je na Slovensku dostatok ponúk na takéto vycestovanie za dobrovoľníctvom?
Áno, a stále je toho viac. Napríklad moja domovská organizácia do Albánska vysiela nielen rozvojových dobrovoľníkov s podporou SlovakAid (program MZVaEZ SR), ale čoskoro k tomu pribudne aj príprava a vysielanie humanitárnych dobrovoľníkov vďaka iniciatíve EU Aid volunteers. To je obrovská šanca, čo sa týka osobnostného rastu jednotlivcov, ale aj konkrétnej pomoci núdznym. Treba to určite skúsiť.
Zhovárala sa: Boba Markovič Baluchová, Foto: archív Veroniky Zimovej
EN 
SK