Takýto pohľad na svet ma aj motivoval k dobrovoľníctvu a práci s marginalizovanými skupinami. Takáto práca nie je jednoduchá. V človeku sa bije súcit s hnevom, beznádejou a veľkými plánmi. Časom si uvedomí, že všetko pracuje proti nemu, niekedy nevedomky aj samotní ľudia, ktorým pomáha. Ako jednotlivci toho až tak veľa nezmôžeme. Ani ako dobrovoľníci vyslaní len na rok alebo šesť mesiacov, nestihneme hneď spozorovať zmenu, o ktorú sa snažíme. Za pomalé tempo pokrokov nemôžeme obviňovať ľudí, ktorých podporujeme. Predsa len, každý sme vyrástli v inom prostredí a na ceste životom sa dostali do rôznych situácií, ktoré nás vyformovali v ľudí, ktorými sme teraz. Preto nemôžeme očakávať, že niekto, kto žil diametrálne odlišným životom, často v biede, bude mať rovnaké reakcie a zmýšľanie ako my. 

Životné príbehy našich klientov a prijímateľov pomoci sú často strastiplné a pre ľudí, ktorí žili v pohodlí a hojnosti sú ich rozhodnutia nepochopiteľné. Skúsme teraz naše predsudky a predstavy o správnom žití na chvíľu odložiť a ponorme sa do životného príbehu Sanije Duka, 26-ročnej členky rómskej komunity žijúcej v Tirane. 

Sanija je vo svojom mladom veku milujúcou mamou štyroch neposedných detí vo veku 11, 7, 5, 3 a odkedy sa rozviedla s manželom aj hlavou rodiny. Dve z jej malých detí majú zdravotné ťažkosti, kvôli ktorým je pre ňu ťažké nájsť si dostatočne flexibilnú prácu. Žijú v malom byte na okraji Tirany, ktorý si dokážu dovoliť len vďaka nájmovému bonusu od samosprávy. 

Sanija sa zapojila do projektu na podporu zamestnanosti implementovaného kanceláriou ADRA Albánsko v spolupráci so Samosprávou mesta Tirany. Pracovala na polovičný úväzok ako upratovačka v komunitnom centre Gonxhe Bojaxhi (xh čítaj ako dž). Keďže v komunitnom centre počas dňa prebiehali rôzne aktivity s deťmi, Sanija mala o svoje deti postarané a bola vždy na blízku v prípade, že by sa niečo stalo. Po skončení projektu si Sanija bude musieť nájsť nové zamestnanie sama. Vďaka svojej účasti v projekte si však zvýšila sebavedomie, zmenili sa jej možnosti aj pohľad na jej situáciu. Verím, že sa Saniji a jej rodine bude dariť už len lepšie. 

Rozhovor so Sanijou

Môžeš sa predstaviť?

Volám sa Sanija Duka, mám 26 rokov.

Mohla by si nám povedať niečo o svojom detstve?

Narodila som sa a vyrástla som v Tirane. V domácnosti nás bolo päť.

V akých podmienkach ste žili?

Naše životné podmienky boli veľmi zlé. Náš otec bol jediný pracujúci, staral sa o nás a poskytoval nám školské potreby. Pracoval na stavbe a zo všetkých síl sa nám snažiť zabezpečiť vzdelanie. S iba jedným pracujúcim človekom však nedokážete uživiť celú rodinu. 

Môžeš nám povedať viac o tvojom vzdelaní? Koľko ročníkov si vychodila?

Chodila som do školy po šiestu triedu. Okolnosti mi však nedovolili v štúdiu pokračovať. Nemala som inú možnosť, v tej dobe bola moja situácia komplikovaná.

Prečo si prerušila štúdium?

Mala som 14 rokov, zaľúbila som sa do jedného chlapca a vzali sme sa. Ušli sme spolu, no moji rodičia vedeli, ktorá bije a tak ma nehľadali.* V tom čase som tiež otehotnela s mojou prvou dcérou. Môj manžel pochádza z Elbasanu, kam sme utiekli, no jeho rodina nemala žiadny príbytok. Celý čas sme bývali u cudzích ľudí a naša situácia bola veľmi nestabilná. Keď moja dcéra mala päť mesiacov, musela som sa na nejakú dobu vrátiť k mojim rodičom. Už som tak ďalej žiť nemohla a celá táto situácia mala negatívny dopad na zdravie mojej dcéry.. bola podvyživená, veľmi podvyživená. Malú som nemohla kojiť, a tak môj otec pre ňu kupoval mlieko a ryžovú múku, čo jej veľmi prospelo. Časom sa jej stav zlepšil.

*Sanja ich útek popisuje ako konsenzuálny únos – v niektorých častiach krajiny ešte praktikujú tradíciu, pri ktorej muži unášajú mladé ženy a pod nátlakom si ich berú za ženy. Z tohto dôvodu mnoho dievčat ukončuje svoje vzdelanie predčasne, aby sa vyhli únosu pri dochádzaní do školy. Únosy bývaju aj konsenzuálne, v prípadoch, kde by rodičia dievčaťa nepristúpili na sobáš, mladík svoju družku unesie, no je to ich spoločný plán.

Vráťme sa ešte späť k škole. Myslíš, že keby si neotehotnela, pokračovala by si v štúdiu?

Áno. Po tom, ako som sa vydala som často ľutovala, že som nedokončila štúdium. Chcela som chodiť do školy ako ostatné deti. Vzdelanie nás posúva dopredu.

Aký mali postoj k vzdelávaniu tvoji rovesníci? Záležalo im na dokončení školy?

Ako komu. Niektorí chceli, niektorí nie. Zopár mojich kamarátok dokončilo aj prvý rok strednej, ale ja som nemohla. Bolo mi to tak ľúto, veľa krát som si kvôli tomu aj poplakala. Priatelia sa ma snažili presvedčiť, aby som znova do školy nastúpila, no s malým bábätkom to pre mňa nebolo možné. Všetci moji známi, ktorí odišli zo školy to teraz ľutujú, rovnako ako ja.

Povedz nám o tvojom partnerovi. On školu dokončil?

Môj manžel tiež ukončil štúdium v šiestej triede.

Kedy ste sa vzali?

Vydávala som sa keď som mala 14 rokov a môj manžel mal v tej dobe 16.

To ste boli obaja ešte deti. Môžeš nám povedať viac o tvojom prvom tehotenstve, ako ste to vtedy brali?

Veľmi detsky, keďže sme vtedy aj deťmi boli. Nevedela som, čo to celé bude obnášať. Keď som otehotnela, nevedela som, čo to znamená byť manželkou a ani mamou. Zo začiatku som bola šokovaná, veď dieťa bude mať dieťa. Nevedela som ju ani len prebaliť, no moja rodina ma podporila. Snažili sa mi pomôcť ako len mohli.

Ako sa tvoj život zmenil po pôrode?

Žili sme v Elbasane, bez strechy nad hlavou. Časom som sa stala matkou troch a neskôr štyroch detí. Toto obdobie bolo veľmi zlé, zažívala som veľa stresu a úzkosti a bola som pod veľkým tlakom, čo zo mňa robilo agresívneho človeka. Všetko sa zmenilo keď ma moja mama presvedčila natrvalo sa vrátiť do Tirany. Poradila mi dať deti do škôlky, čo nám všetkým veľmi pomohlo. Keďže som tomu v škole veľa nedala, nehovorím dobre po Albánsky, viem len po Rómsky, kdežto moje deti teraz hovoria po Albánsky výborne.

Môžeš nám povedať o svojich pracovných skúsenostiach?

Pracovala som pre upratovacie služby, upratovala som domy pár hodín týždenne. To je všetko.

Akú prácu robíš teraz?

Momentálne pracujem ako upratovačka v komunitnom centre. Táto možnosť bola sprostredkovaná ADR-ou Albánsko, cez projekt financovaný Úradom Práce v Tirane. Som im veľmi vďačná. Vďaka tomuto programu mám možnosť pracovať a zároveň sa starať o svoje deti. Dve z mojich detí majú zdravotné ťažkosti a práca v centre mi umožňuje vziať ich sem so sebou a z času na čas na ne dohliadnuť. Nikto obyčajne nezamestná matku s chorými deťmi.

Čo by si spravila inak, keby si sa mohla vrátiť v čase?

Dokončila by som školu, spravila si nejaký kurz a posúvala sa v živote. Nie som spokojná v mojej terajšej situácii. Predstavujem si, že keby som šla tou cestou, mohla by som mať lepší život.

Keď spomínaš nejaký kurz, čo tým myslíš?

Mojím snom bolo byť kaderníčkou, no nebolo to možné. Spravila som si kurz ako šička, no s dvoma chorými deťmi nemôžem pracovať na plný úväzok.

Chcela by si na záver niečo povedať o tomto programe, ktorého si súčasťou?

Musím sa priznať, že na začiatku som sa tohto programu zúčastniť nechcela. No teraz, keď je už skoro na konci, chce sa mi plakať a dúfam, že bude pokračovať. Ďakujem ADR-e a Úradu práce za podporu.

Pod foto: Sanja a jej rodinka.

Sanija toho za svoj pomerne krátky život zažila neúrekom. Dôležité však je, že aj napriek starostiam zostáva optimistkou. Je to živá a zhovorčivá žena a som si istá, že má mnoho zaujímavých príbehov, ktoré by s nami zdieľala, no z dôvodu jazykovej bariéry som z tejto príležitosti nedokázala vyťažiť viac. Otázky som mala predpripravené a záznam mi bol neskôr preložený, takže som nemala možnosť pýtať sa doplňujúce otázky. Aj napriek týmto nedostatkom som si istá, že príbeh Sanije Duka, nám všetkým dá inšpiráciu na zamyslenie sa a ak aj nie, tak aspoň náhľad do života jedného človeka. Človeka, ktorý je súčasťou menšiny, na ktorú cez prsty hľadia vo väčšine krajín východnej Európy a Balkánu. Vo vnútri sme všetci rovnakí, máme sny, strachy, radosti aj žalosti. 

V kútiku duše dúfam, že by tento článok mohol poľudštiť Rómov v očiach niektorých ľudí, no to je možno príliš vysoká ambícia. Možno prebudí plamienok súcitu v našich srdciach a možno len poskytne rozptýlenie pri rannej káve, ktoré z hlavy vyfučí rovnako rýchlo ako tam vošlo.

Autor: Dominique Michele Burchel, ADRA dobrovoľníčka v Srbsku

Názory vyjadrené v tomto článku patria jeho autorke a nemusia nevyhnutne odrážať postavenie ADRA Slovensko.

Dominique bola dobrovoľníčkou v albánskej Tirane v partnerskej organizácií ADRA Albánsko. Jej ročné vyslanie bolo podporené zo zdrojov SlovakAid ako súčasť oficiálnej rozvojovej spolupráce Slovenskej republiky.