Od začiatku vojny prešlo osem mesiacov. Počas tohto krátkeho obdobia som stretol množstvo ľudí, a riešili toľko rôznych mikrosvetov, koľko by som za normálnych okolnosti nezažili ani za niekoľko rokov života.

Moje prvé spomienky sú zo 14. marca. Pamätám si, ako som stál pri našom ADRA stane pri ukrajinskej hranici a ruky si zohrieval teplou rannou kávou. Vonku bolo ešte stále hlboko pod nulou, no aj napriek tomu sa slnko pomaly kĺzalo po streche nášho stanu, akoby nám chcelo povedať, že dnes sa to všetko skončí. Deň predtým nám priniesol viac ako desaťtisíc utečencov z Ukrajiny. Vravím si, že dnes to predsa môže byť všetko inak..

V ten deň sa však opäť nič nezmenilo. Práve vstal Alex, ukrajinský študent ktorý nám pomáhal z prekladom. Pomaly vyšiel z nocľahárne, a s letmým úsmevom na tvári na mňa zažmurkal. Bolo cítiť, že nestráca nádej. V noci prišla do utečeneckého centra väčšia skupina ľudí, o ktorú sa Alex postaral – zaregistroval ich a odprevadil do stanu, v ktorom prespali. Ráno už smerovali do iných miest a štátov. Niektorí vedeli kam majú namierené, iní zas boli zmätení a nevedeli čo ďalej. 

Počet ľudí, ktorí prichádzali na Slovensko sa však s každým dňom znižoval a tak sme našu pomoc na hraniciach ukončili. Vystriedalo sa tam veľké množstvo dobrovoľníkov, ktorí obetovali tisíce hodín a vypočuli stovky smutných príbehov. Utečencom venovali kúsok seba, a v centre pomoci nechali kus svojho srdca.

Narastať však začala potreba potravinovej pomoci. Prvý kamión s 18,5 tonami pomoci sme na Ukrajinu odoslali už mesiac po začiatku vojny. Odpoveď, ktorá prišla z druhej strany, bola jednoznačná: „Prosím neprestávajte! Takúto pomoc veľmi potrebujeme!“. Doteraz sa nám na Ukrajinu podarilo previezť 22 000 balíkov pomoci, ktoré pomohli viac ako 67 000 ľuďom v oslobodený mestách a miestach s nedostatočným prístupom k potravinám.

O efektívnosti našej pomoci sme sa však chceli presvedčiť aj na vlastné oči. V auguste sme sa teda vybrali do Mukačeva v Zakarpatskej oblasti, kde sme navštívili nášho partnera, ukrajinskú pobočku ADRA, ktorá zabezepčuje distribúciu balíkov priamo do rúk beneficientov. Počas návštevy sme sa zúčastnili distribúcie balíkov pomoci priamo do rúk presídlencov. Len v oblasti Užhorodu a Mukačeva ich žije viac ako 50 tisíc.

Na Ukrajinu som sa vrátil po 27 rokoch. Veľa vecí sa tam zmenilo. Ukrajina sa aj napriek mnohým  problémom vybrala európskou cestou. „Nikolaj, jedna vec sa však u vás nezmenila,“ hovorím keď ma začalo v aute natriasať. „A to sú cesty. Akurát na nich nechýbajú kanalizačné poklopy, ako tomu bolo v roku 1995,“ vravím nášmu šoférovi. Zasmiali sme sa, a pokračovali v ceste. Nikolajovi na ruke chýba niekoľko prstov. Trpká spomienka na pozemnú mínu.

Pomaly prichádzame na miesto distribúcie a kolega Roman mi ukazuje ŠPZ-ky áut stojacích okolo cesty. Charkov, Záporožie, Doneck, Mariupoľ. Veľa našich balíkov skončilo na západe Ukrajiny, kde sa zrodili veľké utečenecké komunity. Ďalšie skončili v Žitomírskej oblasti, Dnipre, Ternopole, Čerkaskej oblasti, a iných.

Zastavili sme pri budove obecnej samosprávy, pri ktorej už čakalo asi 150 ľudí. V strede bola ADRA dodávka plná potravinových balíkov a stolík, kde sa registrovali ľudia. Keď som ich videl stáť v zástupe, pripomenulo mi to naše marcové dni na Ukrajine. Tichá vrava, okolo sa motajúce deti, hlas, oznamujúci kto je na rade, a opakované ďakujem, ďakujem, ďakujem… Sledujem, ako si staršia pani musela vysypať obsah krabice do veľkej tašky, pretože by to v krabici neuniesla.

Asi po hodine sa balíky minuli. Starosta poďakoval všetkým za pomoc. Nasadli sme opäť do auta a odchádzame. Po ceste míňame rodinu, ktorá si na kočiari vezie svoj potravinový balík. Miešajú sa vo mne pocity, a dvíha sa vo mne oprávnený hnev. Nie je predsa možné, aby sa v 21. storočí niečo takéto dialo. Všetko mi to prišlo také ponižujúce. Čakať na potravinový balík ako v minulom storočí. Ľudia opustili svoje domovy a snažia sa prežiť. Mnohí sa už nemajú kam vrátiť a nemajú ani silu si hľadať nový domov.

Mladší utekajú z krajiny na západ a majú chuť začať nanovo. Vo víre tohto myšlienkovo-emocionálneho kokteilu som sa obrátil na Romana a pýtam sa ho „Roman, čo je pre teba dnes to najťažšie?“. Roman sa na mňa pozrel a zamyslel sa. „Vieš, už som toho zažil veľa. Šoféroval som auto s pomocou, keď na mňa namieril tank. Musel som zastaviť a vtedy nám všetko zobrali. Najťažšie však je, že nevieš, čo bude zajtra. Nedokážeš plánovať, a nevieš ani dokedy toto celé bude trvať,“ odpovedá. Ostalo ticho. Uvedomil som si, ako rýchlo sa život človeka a jeho hodnoty môžu zmeniť.

Roman je z Donecku. Tam sa narodil a tam mal svoj biznis. V roku 2014 prišli Rusi a o všetko prišiel. Odišiel do Mariupoľu, kde začal pracovať pre ADRA ako projektový manažér. Dnes je mariupoľská ADRA kancelária v troskách. Jeho manželka aj s dcérou utiekli do Poľska a on sa presunul do ADRA pobočky v Mukačeve. Popri pomoci iným sa sám snaží nejako vyžiť.

Cestou späť sme sa zastavili v centrálnom sklade v Mukačeve, kam práve dorazil ďalší kamión s pomocou. Po dni plnom zmiešaných dojmov a silných príbehov sa ma pri pohľade na z polovice prázdny sklad zmocnili emócie. Práve som si uvedomil, že za každým balíkom vidím človek a jeho rodinu. Tak, ako som ich len pred chvíľou videl čakať v rade. Tak, ako som ich videl prechádzať cez hranicu v marci..

Vychádzam zo skladu a cítim, ako na mňa dopadajú lúče augustového slnka. Akoby mi znovu chcelo povedať, že už čoskoro sa to všetko skončí.

Zapojiť sa do našej pomoci môžete aj vy. Stačí zájsť do nášho HelpShop-u a venovať dobročinný dar – balík pomoci pre rodinu na Ukrajine.

Ďakujem, že nám pomáhate pomáhať.