Pomáhame tým, ktorí ostali na hranici vojny.
Náš ADRA tím zamieril pomáhať do obce Semenivka, ktorá leží len 10 km od hranice s Ruskou federáciou. Sme v oblasti, ktorá je každodenne intenzívne ostreľovaná a bombardovaná. Pred vojnou tu žilo vyše 7 000 obyvateľov, väčšinou však postupne utiekli, a do niektorých opustených domov sa nasťahovali ľudia, ktorých sem presídlili z frontovej línie.
Na výjazd do Semenivky sme naložili dve malé dodávky balíkmi potravín a hygienických potrieb. Takto budeme pružnejší a hlavne nebudeme veľkou dodávkou či nákladiakom príliš vzbudzovať pozornosť dronov či špehov.
Po bezpečnostnej porade sme vyrazili skoro ráno z Černihiva, a po troch hodinách sme sa cestami – necestami dostali do Semenivky. Prešli sme cez lesy a močariská, všade je množstvo mušiek a komárov. Kontrolné stanovištia sú stále hustejšie a prísnejšie. Našťastie otec Michail má povolenie na neobmedzený vstup a pohyb po celej oblasti, a aj vojaci ho úctivo zdravia. Veď slúži aj im ako kaplán v teréne, ale aj v nemocniciach. „Bezpečnostný pás si nezapínajte (ak by bolo treba rýchlo vyskočiť a kryť sa to zdržuje) a žiadne zastávky ani fotenie po ceste“. Keď sa stratil aj mobilný signál, začal som mať veľmi zlý pocit…
Malú drevenicu, ktorá v Semenivke slúži ako modlitebňa kresťanského spoločenstva cirkvi Adventistov, sme premenili na distribučný sklad humanitárnej pomoci ADRA. Jeden z dobrovoľníkov, staručký pán Viktor, si k nám prisadol do dodávky, aby nás sprevádzal k ľuďom, ktorých najviac postihlo ostreľovanie. Teraz by bolo nebezpečné ľudí zhromažďovať na distribúciu. Preto ideme za nimi a odovzdávame pomoc priamo pri dverách.
Aj keď je krásny deň, musíme pokračovať v práci, pretože väčšina ľudí ostáva skrytých doma. Osobne im doručujeme balíky potravín a hygienických potrieb a trochu sa s nimi porozprávame, aby sme ich povzbudili. Jeden pán (z pochopiteľných dôvodov nebudeme uvádzať mená) nás pozval do svojho domu, kde dopadli dve rakety. Jedna explodovala priamo v spálni, kde vyrazil okná aj stenu. Druhá preletela strechou a stenou, dopadla do zeme, ale neexplodovala a je tam doteraz… Bol v dome, ale akýmsi zázrakom prežil.
V susednom dome už také šťastie nemali. Starček, ktorý prijal balík pomoci, nám ukázal: „Tu nás zasiahla raketa a zabilo mi syna. Mal len 30 rokov…“ V obci nie sú žiadne kryty, takže počas ostreľovania sa ľudia snažia zaliezť do pivničky, alebo sedia len tak doma vo viere že snáď ich dom to nezasiahne.
Mnohé domy majú namiesto okien už len dosky, ďalšie vyhoreli… To je skutočný obraz biedy a utrpenia vojny. Záhrady sú zarastené, lebo „čo mladé zutekalo a čo staré nevládalo“.
Keď sa boje rozšírili, viaceré starenky sem boli presídlené z okolitých osád. Nechcú odísť z oblasti, len čakajú, kedy sa to skončí, v nádeji, že sa budú môcť vrátiť domov. Mladá pani, zjavne v ťažkej depresii, vyšla na ulicu s tým, že „už jej nič netreba a nič jej nepomôže…“ Postupne však začala hovoriť. Jej manžel leží v nemocnici po mozgovej príhode a ona nevie, čo si počať.
Niektorí starkí si zažartovali, a tak sme sa s nimi zasmiali a hneď zase aj poplakali. Každý mal svoj ťažký príbeh. Jedna babička nás všetkých vyobjímala a vybozkávala. Usmieval som sa (aj cez slzy) a vyjadrujem obdiv Michailovi, ktorý zostal v oblasti, pravidelne sem vozí pomoc a stará sa o nich, aby to aj psychicky zvládli. Osobne sa zdôveril, že je už z toho aj on totálne vyčerpaný, lebo za posledné roky nemal ani deň voľna či dovolenku…
Musím sa priznať, že väčšinou nebolo čo múdre k tomu povedať. Ešteže sme mohli odovzdať tie krabice, lebo k tomu netreba veľký komentár. Otec Michail vždy mal k dispozícii pár slov povzbudenia so štipkou humoru. Tvrdí, že netreba v ľuďoch posilňovať ich traumu, ale skôr im pomôcť sa odreagovať a myslieť na druhých. A naozaj to funguje. Susedia si nevšedným spôsobom pomáhajú.
Vraciame sa do Černihiva cez nekonečné blokposty a kontroly, a sme radi, že tento deň bol naozaj pokojný a bez incidentov. Ale čo bude v noci a zajtra s týmito ľuďmi, ktorí ostali? Veľmi si prajem, aby sa ich prianie, „Nech sa to už čím skôr skončí, aby sme sa mohli vrátiť domov!“, stalo realitou.
– Z Černihivskej oblasti Stano Bielik, riaditeľ ADRA Slovensko
Spolu pre Ukrajinu. Pridajte sa k našej misii a pomôžte nám podporiť zraniteľných ľudí v Ukrajine.
Ďakujeme vám za vašu podporu a štedrosť, vďaka ktorej môžemeaj naďalej pomáhať tým, ktorí to najviac potrebujú.
SK 
EN