O svoje zážitky a skúsenosti z pobytu na Filipínach sa s nami podelila naša dobrovoľníčka Barborka Šišková. Pod záštitou ADRA Slovensko a s finančnou podporou SlovakAid sa tam mohla osem mesiacov venovať rozvojovým projektom v kancelárii ADRA Philippines.
Prečo si sa prihlásila na dobrovoľnícku výzvu, vysielajúcu človeka na Filipíny?
Zaujímala ma rozvojová pomoc, resp. spolupráca – najmä jej etické hľadisko, spôsob prerozdeľovania peňazí pri projektoch, udržateľnosť a váha deklarovaných potrieb samotnými beneficientmi. Zo svojich predošlých skúseností s dobrovoľníctvom som sa naučila – veľa si toho odniesť z času – stráveného pre iných bez finančnej odmeny a snažiť sa z toho načerpať čo najviac i pre seba. To je, myslím, taká najväčšia motivácia ľudí, ktorí sa aktivizujú v rôznych združeniach, hnutiach, mimovládkach. Ja som však nemala motiváciu ísť na Filipíny iba pomáhať, ale tiež sa viac dozvedieť o etike rozvojových organizácií v týchto krajinách.
Pred pár dňami si sa vrátila. Neľutuješ, že si sa na výzvu ADRA Slovensko prihlásila?
Neľutujem, vôbec. Som veľmi vďačná za takúto dobrovoľnícku skúsenosť, pretože z náplne práce som mohla toho v oblasti mojich záujmov najviac vyťažiť.
Aké boli tvoje prvé dojmy z tejto krajiny hneď po príchode?
Prvé dojmy z Filipín boli, samozrejme, zhrozenie a des. Myslím si, že tzv. „zloženie okuliarov“, teda spôsobu nazerania na fungovanie sveta (na čo som sa dlho pripravovala už pred odchodom) som pochopila až na mieste. Veľa vecí je tam inak, a aj keď prvé dojmy sú šokujúce, zlé, alebo aspoň horšie, ako u nás, nemusí to byť hneď tak aj tu.
Môžeš uviesť konkrétne príklady?
Napríklad tie zápchy tam boli všade strašné! Niekedy sme tých 40 km, ktoré sme to do hlavného mesta Manila mali, šli až 3-4 hodiny. A čo som sa naželala, aby tam bol aspoň taký čistý vzduch, ako počas „peak hours“ na Trnavskom mýte… Na druhej strane porovnaním Bratislavy a Manily si veľa uvedomíte. Obe mestá sú síce rozlohou porovnateľné, no s počtom obyvateľov je to iné. Naša Bratislava so 600-700 tisíc sa naozaj nechytá na Manilu s cca 25 miliónmi ľudí. Z tohto hľadiska mi prišlo ako zázrak, že sme sa vôbec v premávke hýbali. Takže som si pri zdesení z dopravy, skostnatenosti systému, korupcii, znečistení a všadeprítomnej chudobe povedala, že pri tak obrovskom množstve ľudí a s tak ťažkou históriou, sa vlastne niet čo čudovať.
Cítia to tak aj domáci ľudia?
Zdesenie u mňa prišlo, pretože som to mala s čím porovnánať. Ak človek nemá inú vedomosť a skúsenosť, až tak negatívne to všetko nevidí. Ani tie tajfúny a zničené domovy, chudobu… Najmä deti v tých evakuačných táboroch, keď nemajú školu a sú tam všetky spolu, tak zažívajú kopec srandy ako každé dieťa. A niekedy práve vďaka rôznym prítomným mimovládnym organizáciám.
Pôsobila si v partnerskej organizácii ADRA Filipíny. V čom spočívala tvoja práca v tejto organizácii?
Pracovala som na pozícii „Planning and Research Assistant“, moja pomoc teda spočívala v aktívnom vyhľadávaní medzinárodných donorov na výzvy, ktoré boli z hľadiska stratégie v súlade so smerovaním organizácie. Následne nasledovala analýza potrieb, komunikácia so stakeholdermi a zo zozbieraných dát potom snaha o nastavenie cieľa a aktivít, ktorými sa k tomu cieľu dostaneme. Ale je to veľmi zjednodušene povedané. Samozrejme, to bolo omnoho viac náročné a komplexné. Plus sa k tomu pridružili ešte ďalšie administratívne povinnosti.
Ako sa podľa teba na Filipínach realizuje rozvojová pomoc, resp. spolupráca? Má to význam?
V krajine, akou sú Filipíny, kde sa korupcia objavuje v každej vrstve, a je ňou prerastená celá história krajiny, pôsobí veľké množstvo mimovládnych organizácií. Lejú sa tam cez ne obrovské balíky peňazí. Bohužiaľ, aj tu je možné vidieť, ako sa vedia niektorí obohatiť aj na úkor núdznych a v oblasti charity.
Ja som mala na hosťujúcu organizáciu veľké šťastie. Spolupracovala som s ľuďmi, ktorí boli vysoko organizovaní a výkonní. Pri výkone práce sa stretávali s mnohými prekážkami, ktoré im bránili v napĺňaní misie, no i tak pracovali oduševnene ďalej. Najviac ma mrzí neetickosť a neudržateľnoť niektorých rozvojových projektov. Avšak tam, kde sa s citlivosťou prizerá na slovo beneficientov a kde je ich zapojenie aktívne, tam je vysoká pravdepodobnosť udržateľnosti nastavených zmien k lepšiemu.
Ako na túto pomoc reagujú lokálni ľudia?
Beneficienti boli väčšinou po skončení projektu a odchode konkrétnych organizácií frustrovaní ešte viac ako pred jeho začiatkom. Práve preto, že im bola od organizácie poskytovaná celá služba a lokálni ľudia vlastne nevedeli na procesoch participovať a pokračovať v nich. A to je podľa mňa obrovský problém, čo dávam za vinu najmä prístupu oných necitlivých organizácií.
Akí sú tamojší ľudia? Čo ťa na nich zaujalo?
Nerada generalizujem, ale naozaj som mala šťastie na ľudí. Boli presne takí, ako sa o nich strereotypne hovorí – láskaví, obetaví, pohostinní a veľmi úctiví. Pre nich je rodina svätá a nadovšetko si cenia vzťahy, vzájomnú pomoc druhým. Sú odolní voči negatívnym situáciám a trpezliví. Napriek vysokej miere chudoby som sa väčšinou stretávala s veľmi radostnými ľuďmi. No na druhej strane ťažko od nich čakať úprimnú spätnú väzbu, pretože byť voči druhému kritický, znamená dostať ho do trápnej situácie. Tomu sa chcú všemožne vyhnúť, pretože sa boja, že by tým ohrozili vzťah s konkrétnou osobou.
Aké cestovateľské zaujímavosti ťa oslovili?
Príroda na miestach, kde sa nevyskytujú ľudské obydlia, je nádherná. No Filipínci majú veľmi biedne zabezpečenú a zaužívanú recykláciu odpadov. Všade chýbajú odpadkové koše a ľudia odpad hádžu na zem, a to aj v jaskyni, na plážach či v horách… Ak si teda odmyslím problém s odpadmi, Filipíny majú čo ponúknuť – najmä čo sa týka doslova rajskych prírodnych úkazov. Avšak ochrana životného prostredia nie je zabezpečená, takže sa bojím, ako to bude s krajinou v budúcnosti.
Čo ťa počas tvojho dobrovoľníckeho pobytu prekvapilo?
Prekvapovalo ma denne mnoho vecí. Najmä ľahkosť, s akou domáci žili. Potom oddanosť práci, lojalita a sila rodinných väzieb. Takéto príklady sa do človeka, ktorý má možnosť s nimi nadväzovať priateľstvá, zapíše nadlho. Tu doma (po návrate na Slovensko) som už mala viacero možností rozčuľovať sa – nad meškaním vlaku, úplnými drobnosťami či nad neochotou vzájomne si pomôcť. No keď si spomeniem na filipínsky skromný život a ochotu podeliť sa aj s tým málom, čo mali, uvedomím si, o čom by život mal naozaj byť.
O pár dní vysielame do sveta ďalších troch dobrovoľníkov, resp. dobrovoľníčky. Čo by si im odkázala – ako sa majú na svoj pobyt pripraviť?
Majte otvorenú myseľ, vopred nikoho nesúďte a veľa sa pýtajte. Trávte čas aj s deťmi a ak budete kritickí, tak láskavo…
Text a foto: ADRA tím
SK 
EN