Komerčná sféra je pre neho nadlho uzavretá a prečítaná kapitola. Teraz chce naplno pôsobiť tam, kde ho je potreba a kde môže svoju prácu prepájať s potrebami zraniteľných ľudí. Ako sám o svojom pobyte v gruzínskom osídlí Tserovani hovorí: „Byť mimo svojej komfortnej zóny je dobrý tréning a zároveň aj budíček pre toho, kto si neuvedomuje, aké privilégiá a možnosti máme na Slovensku vďaka EÚ my.“ Viac o aktivitách v organizácii For better Future i plánoch do budúcna sa dočítate v rozhovore s rozvojovým dobrovoľníkom Martinom Pavelkom.
Máš precestované rôzne kúty sveta, dokonca si pracoval v oblasti ľudských zdrojov v zahraničí. Prečo si sa rozhodol na rok opustiť prácu a odísť dobrovoľníčiť?
Vždy som cítil zodpovednosť byť súčasťou riešenia. Považujem sa za humanistu a teda práca s ľuďmi bola pre mňa vždy prvoradá. Počas štúdia ruských a východoeurópskych štúdií som okrem dobrovoľníčenia v Aliancii Fair-Play a dobrovoľníckom centre CARDO absolvoval aj stáž na americkom veľvyslanectve. Neskôr, počas magisterského štúdia, som začal pracovať na HR oddelení úspešnej nemeckej spoločnosti. Mal som však pocit, že tam, kde väčšina mladých v dnešnej dobe končí, ja len začínam. Túžba byť súčasťou zmeny na medzinárodnej úrovni neutíchala.
Kedy teda padla voľba stať sa rozvojovým dobrovoľníkom vďaka programu ADRA Slovensko a s podporou SlovakAid?
Krátko po roku, strávenom vďaka Európskej dobrovoľníckej službe, v sociálnom inkubátore Impact Hub vo Viedni. Tam som bol okrem koordinácie medzinárodnej komunity viac ako päťsto sociálnych podnikateľov z celého sveta zodpovedný aj za vybudovanie a vedenie medzinárodného tímu dobrovoľníkov, event management a komunikáciu. Rovnako som mal šancu pomáhať viedenskej pobočke Lekárov bez hraníc vo výbere terénnych pracovníkov na zahraničné misie.
Nasledovali potom ešte dva mesiace v jednom z najchudobnejších štátov Indie, Tamil Nadu, kde som spojil dobrovoľníctvo a svoj záujem o jogu. Prechod do rozvojovej oblasti prišiel teda v ten správny moment. Všetky tieto udalosti mi napomohli uvedomiť si vlastné hodnoty, priority a zamerať sa na to, na čom skutočne záleží. V mojom prípade to je pomoc a podpora tých, ktorí si sami pomôcť nedokážu, alebo v tom potrebujú pomocnú ruku.
Dobrovoľníctva máš za sebou už pomerne veľa. Počas predvýjazdovej prípravy u dobrovoľníkov a dobrovoľníčok často hovoríme o očakávaniach, správnej motivácii, ale i obavách z pobytu. Ako tomu bolo u teba?
Radšej raz vidieť, ako stokrát počuť. Dlhodobo žiť a pracovať na zahraničnom projekte je totiž diametrálne odlišné od toho, čo človek vidí v médiách alebo číta v beletrii. Za kľúčové by som označil: podrobne si naštudovať situáciu a región, v ktorom bude človek pôsobiť. Rovnako dôležité je vnútorné rozpoloženie človeka pred výjazdom a jeho dlhodobá motivácia pre danú oblasť. Byť dlhodobo sám v teréne, v ktorom sú životné štandardy a spoločenské normy na úplne inej úrovni, nie je najjednoduchšie. Čím máte lepšiu prípravu, tým je tento prechod ľahší.
V čom oceňuješ prípravu na dobrovoľníctvo v tíme ADRA Slovensko?
ADRA má vďaka svojej aktívnej účasti na dobrovoľníckych programoch SlovakAid a EU Aid volunteers pripravenú stratégiu a materiály, ako mladých pripravovať a vysielať na svoj pobyt. Podmienkou pre účasť v takomto programe a následnom pobyte tiež býva povinná predodchodová stáž v jej kancelárii v Bratislave. Počas intenzívnej mesačnej stáže som mal i ja možnosť nielen spolupracovať na projektovom manažmente, ale aj priamo komunikovať s aktérmi rozvojovej spolupráce. To mi prácu v teréne neskôr mnohokrát uľahčilo. Počas stáže a prípravy v ADRA Slovensko sme sa s kolegami a kolegyňami veľmi zblížili, a to najmä na ľudskej úrovni, čomu sa veľmi teším.
Prečo si si vybral pre svoj dobrovoľnícky pobyt krajinu Gruzínsko?
Krajiny bývalého Sovietskeho zväzu ma vždy fascinovali a prišli mi zahalené rúškom tajomstva. Aj to bol dôvod, prečo som sa rozhodol ísť študovať práve rusistiku. Pracovať s vnútorne presídlenými osobami (tzv. IDPs) som považoval za výzvu. A keďže výzvy vyhľadávam, Gruzínsko sa stalo jasnou voľbou.
V akej organizácii tam teraz pôsobíš?
Pracujem pre lokálnu organizáciu For Better Future, ktorá sa zameriava na podporu vnútorne presídlených osôb, a to najmä tých najviac zraniteľných skupín – žien, detí a mladých ľudí. Moja hostiteľská organizácia bola založená práve týmito vnútorne presídlenými osobami. Taktiež pracujem aj pre ich sociálny podnik Ikorta, v ktorom dvanásť vnútorne presídlených žien vyrába tradičné emailové šperky.
Nie všetci rozumejú problematike vnútorného presídľovania osôb. Môžeš ozrejmiť – prečo a v ktorom období boli títo ľudia presídlení do Tserovani?
Zo svojich domov museli utiecť pre gruzínsko-ruskú vojnu o región Južného Osetska v roku 2008. Hneď po vojne dala gruzínska vláda vystavať niekoľko osídiel v pohraničných regiónoch. Ide o radové zástavby. Najväčším je osídlie Tserovani neďaleko Tbilisi, v ktorom žije cca 8000 etnických Gruzíncov a Gruzíniek v dvoch tisíckach jednoduchých domov. V jednom z nich sídli aj For better Future a v ďalšom spomínaná Ikorta.
Ako sa darí uspieť na trhu sociálnemu podniku Ikorta?
Ikorta je skutočný úspech. A to zaslúžene. Ženy, pracujúce pre Ikortu, sú tejto kreatívnej tvorbe plne oddané a vkladajú do nej všetku energiu aj čas. Počet zamestnankýň sa rozšíril z troch na dvanásť; momentálne sme v štádiu rebrandingu – rozširujeme portfólio, budujeme online obchod a prehlbujeme spoluprácu s lokálnymi podnikmi. Emailová tvorba má v krajine silnú tradíciu a každoročný nárast turistov v Gruzínsku tomu napomáha.
V Gruzínsku sa po vojnovom konflikte objavilo množstvo národných mimovládnych aj medzinárodných organizácií. Ako je tam ich prítomnosť a aktivity cítiť?
Gruzínsko je mimoriadne rozmanitá a multietnická krajina, potreby ľudí sa tu preto rôznia. Medzi hlavné témy však patria najmä: integrácia marginalizovaných skupín, podpora zamestnanosti v regiónoch a podpora rurálneho hospodárstva. Pôsobenie organizácii líši v závislosti od regiónu. Je tu mnoho dobrovoľníkov, a to najmä vďaka programu Európskej dobrovoľníckej služby a americkému Peace Corps programu. Do rozvojovej spolupráce s Gruzínskom sa investujú veľké peniaze. Je však cítiť, že tento pohár už je plný. Pokiaľ sa majú diať ďalšie zmeny, iniciatíva musí prísť zo strany štátu, no to sa nedeje. Za kľúčové teda považujem podporu rozvoja dobrej správy vecí verejných a občianskeho aktivizmu.
Ako v samotných regiónoch cítiť pozostatky vojny, resp. vojen z minulosti?
V celej krajine je silno cítiť dvestoročná ruská nadvláda, najmä následky pádu Sovietskeho zväzu a chaos s ním spojený. Po rozpade ZSSR v rokoch 1992–94 v krajine prebiehala občianska vojna, zapríčinená štatútom Abcházska a Južného Osetska. Dodnes sa obe separatistické oblasti, podporované Ruskom, snažia o odtrhnutie od Gruzínska.
Vstup do odštiepeneckých regiónov Južného Osetska z gruzínskej strany nie je pre väčšinu ľudí možný. Dostať sa do neho dá jedine z ruskej strany. Abcházsko je už iný príbeh. Pokiaľ však máte juhoosetskú pečiatku v pase, naspäť do Gruzínska vás nepustia. Vďaka médiám (napr. Echo Kavkaza) vieme, čo sa tam deje, nik však presne nevie, ako to v Južnom Osetsku vyzerá. Jasné však je, že životné podmienky sú tam ešte brutálnejšie, ako v ostatných regiónoch Gruzínska.
Čo ťa prekvapuje na fungovaní / nefungovaní krajiny (v čom musí Gruzínsko pridať, aby mohlo raz patriť do EÚ)?
Ako hlavný problém vidím nezáujem a laxný prístup zo strany štátu k problémom ľudí. Výborne to bolo vidieť nedávno počas prezidentskej kampane. Problémy, ktoré ostávajú dlhodobo neriešené, len prehlbujú existujúce problémy.
Gruzínci však vedia byť aj sebakritickí. Keď sa ich opýtate, ako by charakterizovali svoj národ, odpoveď znie: „lenivý“. Z historického kontextu vyplynulo, že v krajine majú všetko, čo k prežitiu potrebujú. Aj pre svoju izolovanú polohu a bohatstvo týchto zdrojov ich teda nič nesúri; na všetko príde raz čas.
Ako vyzerá tvoj bežný deň v Tserovani?
Rána bývajú veľmi pokojné, pracovať sa nezačína skôr, ako o 10ej. Veľa vecí sa preberá pri káve alebo spoločnom obede, tie tu majú silnú tradíciu. Tserovani si žije vlastným životom, čas a priestor sú tu vnímané úplne inak. V štýle: „Niet sa kam ponáhľať, všetko sa nejak zvládne.“ Ako bolo v predošlej odpovedi naznačené: Je príjemné byť mimo mestského zhonu, na druhej starne sú aj momenty, keď to vie človeka frustrovať. Až prílišná ležérnosť k produktivite organizácií nepridáva.
Si laický environmentalista, máš rád komunitné projekty, cvičíš jogu, triediš odpad. Ako je na toto nastavená gruzínska spoločnosť?
Gruzínsko je multikulturálna krajina a aj istý stret svetov, konceptov, prúdov. Gruzínci sa ako národ spoliehajú na silu svojej komunity. Aj vďaka väčšiemu záujmu turistov a podpore z rôznych grantov sa začínajú rodiť zaujímavé komunitné projekty (napr. inciatíva mladých architektov, ktorí vytvárajú nové zelené plochy v Tbilisi). Je tu tiež pár alternatívnych priestorov, ako napr. Fabrika. Avšak témy, ktoré sa skloňujú v Európe, ako napr. klimatická zmena či správa odpadu, tu ani len neexistujú. Krajina má jednoducho iné, zreteľnejšie problémy, s ktorými zápasí, či už je to korupcia alebo napríklad fakt, že 20 % rozlohy krajiny je okupovanej Ruskom.
Vráťme sa ku konkrétnym aktivitám v hostiteľskej organizácii For better Future. Aké projekty tam máš na starosti?
Časť svojho času venujem podpore rozvoja sociálneho podniku Ikorta v Tserovani, kde dvanásť vnútorne presídlených žien vyrába tradičné, gruzínske šperky z emajlu. Zameriavam sa tu najmä na zvýšenie viditeľnosti podniku, efektívnejší marketing. Taktiež pracujem na spomínanom rebrandingu, hlavne na spustení internetového obchodu, ktorý sa už onedlho stane realitou. V rámci iného projektu, zameraného na podporu zamestnateľnosti presídlenej komunity, budem mať na starosti priamo tému sociálneho podnikania.
S miestnou mládežou pracujem ako učiteľ či mentor na dennej báze. Ide o tínejdžerov a deti, ktoré pre svoj sociálny status a neuspokojivý vzdelávací systém nemajú veľa možností na sebarealizáciu a kvalitné vzdelávanie.
Zaujímajú ma aj menej skloňované témy ako napr. ochrana životného prostredia. Podarilo sa mi zaviesť recyklačný program vo verejných inštitúciách v osídlí, ako aj zorganizovať kampaň, vďaka ktorej sa nám podarilo očistiť od plastov jednu z hlavných dopravných tepien v osade. V osídlí taktiež plánujeme vytvoriť nové zelené plochy. Rovnako sa snažím propagovať ideu dobrovoľníctva ako cesty zmeny.
Akú spätnú väzbu dostávaš na svoje aktivity?
Na svoje aktivity dostávam veľmi dobrú spätnú väzbu. Je dobré cítiť, ako si tí, pre ktorých to robíte, vážia vašu energiu a čas, ktorý do nich vkladáte. Taktiež vidno, ako sa miestna mládež teší vašej prítomnosti.
Pracuješ ale aj na projektoch mimo osídlia Tserovani, a to z vlastného popudu. O čo presne ide?
Ide o tzv. Leadership Academy. Na týždennej báze jazdím do jednotlivých osídlí a pracujem s presídlenou mládežou. Pomocou rôznych praktických a interaktívnych aktivít pracujem na rozvoji ich „soft-skills“ (mäkkých zručností), ktoré sa im zídu – či už v študijnom alebo neskôr v pracovnom živote.
Rovnako pripravujem projekt, ktorý má za cieľ podporiť rozvoj občianskej spoločnosti v najchudobnejšom presídlenom horskom osídlí Prezeti. Pomocou mikrograntu od SlovakAid budeme stimulovať mládež k väčšej občianskej aktivite a dáme im „know-how“ v oblasti mapovania potrieb. Chceme, aby sa zamysleli nad hlavnými výzvami vo svojom osídlí a aby spolu ako komunita navrhli riešenia najviac pálčivých problémov. Počas trvania projektu sa budeme zameriavať najmä na mentoring mládeže a koordináciu ich návrhov.
Čo všetko by si v tamojšej komunite chcel zmeniť či zlepšiť k lepšiemu, ale počas tvojho pobytu sa to asi nepodarí?
Tých nápadov som mal viac, no človek si až po istom čase začne uvedomovať komplexitu celej sitácie. Jedným z hlavných problémov vidím prístup k vode. Voda, ktorá by mala slúžiť na bežnú, dennú spotrebu, sa používa na zavlažovanie záhrad. Od jari do jesene skoro každý deň dochádza k poldňovým výpadkom vody. Toalety v školách pre presídlené deti sú v katastrofickom stave. Latríny, ktoré sa nachádzajú v mimoškolských prístavbách, sú však v takom stave, ktorý ani neviem sám opísať. Je smutné vidieť, ako ľudia, ktorí prišli o všetko, sa musia kvôli ignorácii zo strany štátu uspokojiť s menej ako minimom.
Ak v tom prvý krok neurobí štát, možno opäť dobre padnú projekty slovensko-gruzínskej rozvojovej spolupráce. Aké plány máš ešte na obdobie do konca tvojho dobrovoľníckeho pobytu v Tserovani?
Pomáham práve vysielajúcej organizácii ADRA Slovensko v príprave nových zahraničných projektov na najbližšie obdobie. Možno sa tam zahrnú aj projekty na zabezpečenie pitnej vody a sanity. Zameral som sa tiež na mapovanie a budovanie nových partnerstiev v regióne východnej Európy a strednej Ázie, do ktorých by sme aj v tomto roku mohli vyslať našich rozvojových dobrovoľníkov dobrovoľníčky.
Vo voľnom čase sa snažím písať články o pálčivých sociálnych témach v Gruzínsku. Čas tu však letí nesmierne rýchlo, preto musím aktivity prioritizovať.
V čom má teda podľa teba zmysel poskytovanie rozvojovej pomoci, resp. spolupráce v tamojšej krajine ako súčasti Východného partnerstva?
Je to skoro až naša zodpovednosť – predať ďalej skúsenosti, ktoré my ako krajina a spoločnosť máme a ukázať tak lokálnym inštitúciám, že existujú rôzne spôsoby – ako sa postaviť k téme dobrej správy vecí verejných, poľnohospodárstva alebo sociálneho podnikania. Myslím, že Gruzínsko veľmi oceňuje podporu, ktorú dostáva od svojich európskych a amerických partnerov. Je tiež očividné, že táto spolupráca prisieva priamo či nepriamo k zvýšeniu životného štandardu v krajine, a to je dôležité.
Na význame správne implementovaných projektov rozvojovej spolupráce (vrátane dobrovoľníckych programov) pre lokálne komunity sa zhodneme. V čom je však prínosný takýto typ rozvojového dobrovoľníctva pre samotných mladých ľudí, vyslaných na svoju misiu do nízko-príjmových krajín?
To asi záleží od toho, koľko toho vie človek pre seba z pobytu vyťažiť. Treba ísť na maximum. Nie túžba po zisku, ale aboslútne oddanie sa tomu, čomu človek verí, prináša vždy svoje plody. Okrem raketového osobnostného rastu si človek vytvorí celkom nové sociálne prepojenia, uvedomí si rozmanitosť života a rozšíri svoj obzor. Byť mimo svojej komfortnej zóny je dobrý tréning a zároveň aj budíček pre toho, kto si neuvedomuje napr. privilégiá, ktoré my vďaka EÚ dostávame.
V čom by mohol byť tento typ vycestovania do tzv. rozvojovej krajiny naopak zavádzajúci či neprínosný pre mladých?
Neverím, že nejaká životná skúsenosť može byť pre človeka neprínosná. Pokiaľ sa dobrovoľník naplno oddá tomu, čo práve robí, zákonite to nielen na ňom, ale aj na okolí zanechá istú stopu. Stretol som pár dobrovoľníkov, ktorí zažívali sklamanie, no všetko je to iba vec perspektívy. Aj s málo zdrojmi sa dá urobiť veľa.
Niektorí naši dobrovoľníci a dobrovoľníčky sa po návrate uberú v živote novým smerom (z komerčnej sféry prejdú do tej neziskovej, charitatívnej). Možno je o tom ešte predčasné hovoriť, no kam to ťahá teba?
O tom, že svoj život budem aj naďalej prepájať s potrebami iných, najmä zraniteľných ľudí, nepochybujem. Človek má ísť pôsobiť tam, kde je potrebný. Tomuto verím, a podľa toho aj konám. Svoje ďalšie kroky by som chcel smerovať do oblasti krízového manažmentu, teda zasahovaniu v oblastiach, postihnutých prírodnými, ako aj človekom spôsobenými katastrofami. Rovnako si však viem predstaviť aj prácu v oblasti migrácie. Komerčná sféra je pre mňa už prečítaná kapitola.
Text: Boba M. Baluchová, Foto: ADRA Slovensko, For better Future a archív M. Pavelku
SK 
EN