Po dvoch dňoch za volantom sme opäť zakotvili v Černihivskej oblasti.
Navštívime škôlky a školy, kde sme spolu s našimi partnermi dokončili výmenu okien a strechy, a vykonáme odborné zhodnotenie výsledku, aby sme mohli podať správu našim donorom z Nadácie Pontis a Taipejskej reprezentačnej kancelárie v Bratislave.
Samozrejme, nemôžeme prísť s prázdnymi rukami, preto sme kompletne naložili náš Help Team Bus a dve dodávky.
Včera sme urobili „malý výjazd“ z Černihiva do mestečka Novhorod-Siverskyj a okolitých dedín. Otec Michail – ako ho tu volajú – povedal, že je to neďaleko, len asi 180 km na severovýchod do oblasti, ktorá hraničí s Ruskou federáciou a kde stále prebiehajú boje. Mesto je veľmi pokojné napriek polohe, preto sa sem sťahuje mnoho ľudí z okolitých dedín, kde je v poslednom období naozaj rušno.
V miestnej nemocnici sme odovzdali zdravotnícky materiál, ktorý poskytli naši priatelia z Nemecka. Pani riaditeľka so svojím tímom má kopu roboty, málo personálu a obmedzené zdroje. Preto s veľkou vďakou prijala každú pomoc a rada by spolupracovala aj naďalej. Najviac potrebujú sterilný materiál, infúzne súpravy, podložky pre pacientov, obväzový materiál, invalidné vozíky atď. Vďační sú za čokoľvek, pretože do tejto oblasti naozaj málokto prináša pomoc.
Michail, ktorý je pastorom, vojenským kaplánom a súčasne dobrovoľníkom ADRA, nás priviedol do malého kostolíka cirkvi Adventistov, ktorý slúži aj ako humanitárny sklad a centrum pomoci. Zišli sa tu mnohodetné rodiny, aby osobne prevzali balíky potravinovej pomoci, šatstva i malé ruksaky s darčekmi pre deti. Tie boli spočiatku veľmi nesmelé, ale darčeky a lopta prelomili bariéry a o chvíľu už šantili spolu s našimi dobrovoľníkmi. Veď o tom je detstvo, ktoré im vojna zobrala… Školy sú pre každodenné poplachy a ostreľovanie zatvorené a deti väčšinou sedia doma a učia sa online.
Miestni veriaci nám pripravili skromné občerstvenie a krátkou modlitbou nás zverili pod ochranu Pána Boha na cestu do dedín v blízkosti frontovej línie. Dediny Mamekine a Smiač sú doslova odrezané od sveta. Prechádzame cez kontroly a blokposty, Michail rieši povolenie na vstup, všade sú upozornenia na míny. Michail tu pozná každý dom a vie, kde žijú rodiny s deťmi, ktoré ostali. Domčeky sú drevené, veľmi skromné a všetko vyzerá, akoby sa tu zastavil čas. Zo dvora najprv vybehnú deti, potom aj mamy – spočiatku ustráchané, ale o chvíľu už majú úsmev na tvári. Deti šantia, akoby sa nič nedialo. Do školy nechodia, učia sa online cez mamin mobil, lebo počítače nemajú. Naša Adriana bola vo svojom živle, keď sa im mohla prihovoriť, rozveseliť ich a odovzdať im darčeky. Kinderčokoládky od donora zo Slovenska dorazili až sem a zožali veľký úspech. Tešili sme sa spolu s nimi a slzy sme si nechali až na cestu späť, keď na nás doľahla realita rodín a detí, ktorým vojna zobrala detstvo.
A najsilnejší zážitok? Keď sme v jednej z naozaj chudobných rodín odovzdávali balík s potravinami, matka obkolesená kŕdľom detí nám povedala: „Ďakujem pekne. Dajte radšej susedom. Oni to potrebujú viac. My ešte máme zemiaky aj pšenicu a kukuricu, s tým si vystačíme…!“
Trmácame sa rozbitou cestou späť do Černihiva a hlavu máme plnú veselých i smutných príbehov, ktoré napísal tento život… A už dnes vieme, že budeme pokračovať v tom, čo robíme, lebo nám to dáva zmysel.