V druhú marcovú nedeľu havarovalo lietadlo spoločnosti Ethiopian airlines na ceste z Addis Abeba do Nairobi. Pád nik zo 157 pasažierov a pasažierok neprežil. Na palube bola i rozvojová pracovníčka, Danica Olexová. Jej tragický odchod Slovensko mimoriadne zasiahol. Komunikačná manažérka organizácie ADRA Slovensko, Boba Markovič Baluchová, sa snažila spísať momenty, ktoré Danicu najviac vystihovali, ako aj záslúžnú prácu, pre ktorú by sme si ju mali navždy pamätať.
Prečo sa pád tohto Boeingu 737 Max 8 dotýka najmä humanitárnej a rozvojovej komunity na Slovensku?
Na palube onoho lietadla boli pasažieri a pasažierky z viac ako 30 krajín sveta. Zahynulo devätnásť ľudí z OSN (UNDP, WFP, FAO) a pár ďalších z lokálnych charitatívnych organizácií. Smerovali na zasadnutie UN Environment, boli to teda najmä experti a expertky na oblasť životného prostredia, zmeny klímy, potravinovej bezpečnosti. Medzi obeťami boli aj štyria Slováci a Slovenky. Našu komunitu, ktorá sa venuje humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráci, zasiahla najmä strata blízkej kamarátky, kolegyne a charitatívnej pracovníčky Danice Olexovej.
Mnohí sme ju osobne poznali. Pretože takmer každá cesta slovenských humanitárnych, rozvojových pracovníkov a pracovníčok začínala v nairobskom domčeku buď u Dárie Pecháčovej z VŠ sv. Alžbety alebo u Danice Olexovej z eRka. Práve život večne vysmiatej dobrodružky Danice, ktorá milovala Afriku a prácu v nej – v podobe pomoci núdznym – vyhasol navždy v nedeľu – na palube lietadla z Etiópie do Kene. Nevieme sa s tým stále zmieriť…
Akým charitatívnym projektom sa Danica konkrétne venovala?
Danica Olexová začala svoju misiu v Keni pred viac ako dekádou. Nie každý vydrží pôsobiť v tzv. rozvojovej krajine tak dlho, naviac v podmienkach, aké si ľudia v Európe nevedia dobre ani predstaviť. Aby to zvládol, musí naozaj veriť tomu, čo robí, mať v sebe obrovské odovzdanie i sebazaprenie a vieru. Nie len vieru v Boha, ale aj vieru v úspešnosť projektov, ktoré daná osoba (v Danicinom prípade osobnosť) koordinuje, a tiež vieru v miestnych ľudí, ktorým je pomoc a podpora zo Slovenska určená.
Rešpektovaná rakúska rozvojová organizácia Horizont3000 zamestnávala Danicu v Nairobi ako svoju terénnu pracovníčku päť rokov. Práve ona bola dôležitým živým prepojením medzi darcami zo Slovenska aj Rakúska, prijímateľmi konkrétnej pomoci priamo v Keni a realizátormi projektov, ktoré vzišli z koledníckych zbierok.
Bola bezprostredne spätá s koledníckou zbierkou Dobrá novina, vďaka ktorej dostávajú ľudia v Subsaharskej Afrike šancu na lepší život. Pred pár rokmi sa vrátila naspäť na Slovensko, kde mala na starosti dobrovoľnícky program organizácie eRko, kenské rozvojové projekty Dobrej noviny a prácu na metodických materiáloch v rámci globálneho rozvojového vzdelávania. Všetko dôležité oblasti, bezprostredne spojené s ľuďmi a skúsenosťou z terénu.
Pozitívnym príkladom a vzorom bola pre Danicu jej teta Františka – rehoľná sestra, dlhodobo pôsobiaca na projekte v Juhoafrickej republike, ktorý sa venuje pomoci a podpore mládeže a detí, postihnutých HIV/AIDS. Práve JAR bola prvou africkou krajinou, ktorú Danica pred dvadsiatimi rokmi navštívila. Pomáhala aj pri príprave a výrobe dokumentu o misii v tejto oblasti.
Ako ste sa spoznali a kde ste sa stretli konkrétne vy dve?
Pred desiatimi rokmi kolegyni v redakcii Katolíckych novín pomáhala so spracovaním príbehov do rubriky Misie (dnes Misie a rozvoj). Už vtedy sa často skloňovalo u mladých ľudí, ktorí sa rozhodli pre dobrovoľníctvo na africkom kontinente, Danicino meno. O rok neskôr som po prvý raz navštívila i ja sama Keňu, a ako inak, štartovaciu pozíciu i bezpečné útočisko sme mali u Danice na jej projektovom domčeku.
Osobne sme jej možno nestihli vždy dať dôležitú spätnú väzbu a dostatočne vyjadriť vďačnosť, no na mnohých z nás jej prístup k práci a prostrediu, v ktorom sa pohybovala, zapôsobil.
Obdivovala som jej odvahu. Pravidelne navštevovala sama slumy, lebo ich dynamiku a obyvateľstvo poznala. Takáto vedomosť a skúsenosť sa nezískava ľahko, vyžaduje si budovanie vzájomnej dôvery a rozvahu. Keď ju aj občas niekde okradli, nepanikárila… Napriek pracovným povinnostiam si našla čas na stíšenie – skoro ráno vstávala a chodila na miestne omše o 6ej ráno. Tie sa občas natiahli z hodiny na tri hodiny a neboli len v angličtine, ale najmä v swahilčine…
Ako by si ľudia na Slovensku mohli a mali Danicu zapamätať?
Danica bola veriaca, no nemala spasiteľský syndróm, stála nohami pevne na zemi. Vedela sa vynájsť v prípade komplikácií a mala cit pre detail. Čo nevedela vyjadriť slovami, zachytila objektívom fotoaparátu. Fotila prírodné výjavy, na prvý pohľad možno bežné, ale v európskej realite čoraz viac výnimočné. Občas trefne s úsmevom a nad šálkou etiópskej kávy poznamenala, že každý filmár do Kene zavíta iba raz–dvakrát, maloktorí sa budú vracať pravidelne. Mala pravdu. I ja som to tam s nakrúcaním zvládla iba dvakrát.
Ale jeden filmár to predsa len zvládol, azda pre priateľské puto, ktoré sa medzi nimi za uplynulých jedenásť rokov vytvorilo. Branislav Vincze funguje v dosť odlišnom svete, no s Danicou mali rovnakú vášeň a podobnú víziu – ako zviditeľnosť dobro… Spolu precestovali tri africké krajiny a z ich spolupráce vzniklo pre organizáciu eRko a propagáciu Dobrej noviny niekoľko filmov – ani nie tak o bezútešnej chudobe a živote v slume, ako o talentoch a túžbach miestnych mladých, ktorú len potrebujú trošku našej pozornosti a podpory.
V žiadnom z Braňových filmov sa Danica neobjavila. Bola skromná a o slávu nestála. Dnes vieme, že by si ako dlhoročná misionárka bezpochyby zaslúžila vlastný film o svojej práci, a to nielen v Keni.
Danica viedla na Slovensku aj dobrovoľnícky program organizácie eRko. V čom boli jej rady cenné?
Jej predvýjazdová príprava spolu s osobnými príbehmi z multikultúrneho a multietnického prostredia, ako aj z dodržiavania etických noriem a úcty k blížnym v praxi, bola neoceniteľná. Žiadna príručka tohto toľko neposkytne… Danica sa zároveň snažila neprehlbovať stereotypy o Afrike. Konanie partnerov vedela vysvetliť a možné nedorozumenia riešila uvedením do kontextu. Nikdy by nikoho z domácich neoznačila za lenivého darmožráča. Príbehy svojich susedov poznala a komunitu okolo svojho projektového domčeka i miest realizácie projektov všemožne podporovala. Kaderníkov, krajčírky, farmárov, kuchárky atď., hoci sama varila a piekla fantasticky. So svojím náklazlivým úsmevom a húževnatosťou naďalej bude vzorom pre mladé dievčatá, budúce dobrovoľníčky.
Ako sa s touto stratou vysporadúvajú slovenské humanitárne a rozvojové organizácie?
Celá slovenská komunita rozvojových a humanitárnych dobroovoľníkov, dobrovoľníčok a terénnych pracovníkov, pracovníčok je stále v šoku. Najmä v Danicinej domovskej organizácii eRko, ale aj v našej organizácii ADRA Slovensko a aj u ostatných členov Platformy mimovládnych rozvojových organizácií.
Neviem si predstaviť, čo by sme robili, keby sa čosi podobné udialo v našej organizácii. Keby nám zo dňa na deň navždy odišla kolegyňa, ktorá mala vycestovať iba na pár týždňov skontrolovať priebeh projektov v teréne. Keby šla zabezpečiť nakrúcanie dokumentu o štvrťstoročnici existencie koledníckej zbierky a už by sa nevrátila.
Takýto predčasný odchod mladého človeka, ktorý robí záslužnú prácu v prospech tých najviac zraniteľných, vždy veľmi zamrzí. Na toto nedokáže byť nik z nás pripravený, ani humanitárne a rozvojové organizácie, ktoré poctivo trénujú pred vyslaním na pobyt svojich ľudí do post-konfliktných krajín, a to v oblasti bezpečnosti, ochrany zdravia pri práci, psychohygieny…
Verím však, že na Danicu nezabudneme a budeme na ňu naďalej spomínať. A že film, ktorý mala v týchto dňoch v teréne pripravovať, sa podarí, a bude jej celý venovaný. Zaslúži si to…
Text: ADRA Tím, Foto: Branislav Vincze, Dobrá novina
SK 
EN